červená bobuľa, zelená bobuľa. Vlani sme s kamarátom na tom istom mieste tri dni po sebe nazbierali plné vedrá. Šofér autobusu nadával všeobecne: Len si to tu príde a rafe rafákom všetko, čo vidí, ani dozrieť to nenechá!
Počkal som týždeň. Po týždni – na tom istom mieste! – som horko-ťažko nazbieral päťlitrový kýblik. Nevítal ma uhundraný šofér, vítali ma dobiedzavé muchy, štípali v prvom horúcom dni, akoby ich za to platili. Uviazal som si šatku. Štípali presne popri nej. Vyčistil som si okuliare. Počkali, vliezli pod rám, na sklo, štípali aj tam, alebo liezli po skle, lebo svet spoza silných skiel môže byť pre vševidiaci mušací zrak naozaj neopakovateľný. Na dôvažok, pri neďalekom včelíne, pod vodárňou, usilovná včela zacítila dobre spotený krk človeka. Bol môj. Sadla si tam, kade ide zásobovacia tepna do hlavy.
Veselo si nasávala sladkoslaný pot dôchodcu. Ani som o nej nevedel. Len som sa, hlupák, neopatrne zahnal poza hlavu. Včelička pichla ale nie tak, aby jej žihadielko zostalo v mojej pokožke, skôr len tak, aby sa jed do ranky dostal. Pichla a lietala, nalietavala na moju šedivú hlavu zo všetkých strán; aj som jej vravel: prepáč, Bzučalka, že som sa ťa dotkol a vyrušil pri nasávaní; nič nedbala. Pridal som do kroku, ba aj utekal dobrých sto metrov, oháňajúc sa ako nový zábiedovský veterný mlyn na všetky strany do tých čias, kým... kým som sa nepotkol a – spadol. Rovno pri očarujúcej studničke s čerstvou vodičkou, soškou Panny Márie a kvetmi za drevenou ohrádkou. Včela odletela. Zakričala: Veď počkaj! Ty prídeš, a ja si ťa nájdem! Dobre, že som úrodu nerozsypal.
Čučoriedok bolo na pár fľaštičiek, každú bolo treba vziať do ruky, červené sa nezavárajú, zelené sa vyhadzujú. Dvaja sme tých päť litríkov do večera čistili...
Tento príbeh má svoje pokračovanie vetou môjho slávneho suseda, bývajúceho oproti. Ten povedal mojej manželke: Bol som aj ja...! A so synom. A doniesli sme každý po dvadsať litrov!
Milovaní moji čitatelia, to ma dožralo! Ani som si neoveroval, či si môj drahý sused nevymýšľa a nedomýšľa ako vždy, či nezavádza. Každý deň som sa vyberal, že pôjdem a ukážem mu s víťazným úsmevom kýblisko plný čiernych, dozretých: Pozri, aj ja som bol...! Tak som sa vyberal do konca júla. Všetci známi mi hovorili: Škoda ti ísť, všetko je vyzbierané. Nuž som zastavil známeho zo Zábiedova: Kúp mi, prosím ťa, zo päť litrov vyčistených čučín, aby som v hanbe pred celou rodinou nezostal.
Včera mi konečne odpuchol krk...
