upa z Podbiela Múzeum oravského pltníctva, ktoré má ešte tento mesiac vzniknúť na 48. kilometri chráneného areálu rieky Orava.
Autor a konštruktér niekoľkých atrakcií v Podbieli pracuje na projekte s mladým pomocníkom Pavlom Tmákom. Minulý týždeň odobril ich snahu Krajský úrad životného prostredia v Žiline iba s drobnými obmedzeniami, zámer sa zapáčil aj pracovníkom Ministerstva kultúry SR, ktorí ho prišli zhodnotiť priamo do Podbiela minulú stredu. Múzeum sa podľa nich stane pilotným projektom k programu MK SR Obnov si svoj dom a ministerstvo ho podporí aj finančne. Musí však prejsť viacerými schvaľovacími procesmi, nielen na ministerstve kultúry.
Vyjadriť sa k jeho technickým parametrom musí dokonca aj štátna plavebná správa, pretože rozhodnutie o technickej spôsobilosti plavidla musí mať každá plávajúca konštrukcia, či už ide o obyčajnú plť, alebo zaoceánsky parník Queen Mary. Súhlasiť musí aj Povodie Váhu ako správca toku.
„V Podbieli sme sa rozhodli obnoviť staré tradície, zachovať si pamiatky, ktoré ešte stoja. Za posledné tri roky nenávratne zmizli tri zo 64 podbielanských dreveníc, chceme zachrániť aspoň tie, ktoré ešte stoja. Tie naše dreveničky sú ako krásny chrup. Keď z neho čo len jeden zub vybijete, ide to s ním dolu vodou. Našťastie, na väčšinu dreveníc na Bobrovej rali sa našli kupci, ale stále sa vyprázdňujú ďalšie. Nikto v nich nechce bývať, pritom sa v drevenici dá zariadiť naozajstný komfort. Chrániť našu históriu chceme aj s pomocou občianskeho združenia majiteľov dreveníc Zloto, ktoré vzniklo tento rok. Bohužiaľ, zisťujeme, že sami nevidíme poklady a pamiatky, ktoré tu máme.
Upozorňujú nás na ne až cudzie oči, tie vidia veci, ktoré sú našou každodennou realitou, z úplne iného uhla. A otvárajú oči aj nám,“ tvrdí Ladislav Krupa.
Pltnícka tradícia v Podbieli zanikla po vybudovaní vodného diela Orava a prvých diel Vážskej kaskády v roku 1955. „Naši otcovia celé veky splavovali drevo až do Budapešti. Postupne, ako sa stretali, plte spájali a niektorí sa vracali domov, na splavovanie ich stačilo menej. Plavili sa až na Dolnú zem, len do Nového Sadu sa tak „splavilo“ za Márie Terézie 180 000 Slovákov.
“ Zo slov Ladislava Krupu cítiť zanietenie pre históriu. Ako vojak staval drevené mosty, ako syn mlynára má veľmi blízko k vode a vodnému pohonu. Drevo a voda sú aj základom všetkých jeho prác. V centre obce stojí stopár Jánošík, ktorý neúnavne kýva rukou i hlavou, poháňaný vodným prúdom. „Na vodu“ funguje 24 hodín denne aj hrabačka, stojac pred chalupou svojho konštruktéra. „Jánošík už podrástol, má dosť rokov na to, aby sme mu dožičili mať po boku ženu,“ neopúšťa Ladislava Krupu humor. Hrabačka teda zakrátko poputuje do centra dediny, dom podbielanského pltníka bude strážiť nové dielo. Kto iný by to mohol byť, než pltník?
Ladislav Krupa už niekoľko rokov splavuje s turistami časť rieky Orava. Ani minulý týždeň nemal o pasažierov núdzu. Ale, ako hovorí, s predchádzajúcimi rokmi sa to nedá ani porovnať. „Všetko zapríčinilo zatvorenie Oravíc a nečinnosť oravských podnikateľov v cestovnom ruchu. Keď budeme aj naďalej takto spať, vlak nám ujde a už nikto a nič nám nepomôže. Každému Poliakovi už uvidíme len chrbát. Uletí na Liptov...“
