Juraj Drobný: Počúvať vlastné svedomie a rešpektovať svedomie druhých

Bol tohtoročný festival Verím Pane úspešnejší ako predchádzajúce?
„Ako sa to vezme: nezadĺžili sme sa. Všetky koncerty boli odohraté – hoci vďaka búrke vo štvrtok sme ich pár museli presunúť do domu kultúry, ktorý má kapacitu iba 400 miest na sedenie. Koncerty mali dobrú úroveň. Úspech malo klasické nočné jam session vo štvrtok, či zábavné nočné jam session v sobotu. Tvorivé dielne si pochvaľovali lektori aj ich účastníci. Záujem bol aj o projekciu dokumentárnych filmov. Divadlo Za pecou vo svojich troch predstaveniach hry Furehotalsa dobre pobavilo všetkých prítomných. Veľa mladých pristúpilo ku sviatosti zmierenia... Aby som to zhrnul: Verím Pane 2004 bol z môjho pohľadu mimoriadne úspešný. Ale to môžem povedať o všetkých štrnástich ročníkoch! Každý bol iný a už len to, že boli, je najväčší úspech!“
Ako vznikla myšlienka organizovať tento festival a prečo ho bolo vôbec potrebné robiť?

„Myšlienka festivalu – to je vlastne jeden dávny sen. Ešte ako študent teológie som chodieval na folkové festivaly a pýtal som sa sám seba: Nedal by sa usporiadať festival kresťanských kapiel? V čase komunizmu to naozaj nešlo, ale hneď po jeho páde, v roku 1990, som tento svoj sen s pomocou farníkov v Horných Kočkovciach zrealizoval. A v jeho uskutočňovaní pokračujem – za pomoci veľkého množstva ochotných ľudí – dodnes.

A či je potrebné robiť festival, ako je Verím Pane? Na začiatku som chcel vytvoriť priestor pre hudobné telesá pôsobiace v kostoloch: aby sa mohli stretnúť, spoznať sa a zahrať si na veľkom pódiu. Dnes, po rokoch vidím, že táto základná myšlienka je stále dôležitá. Verím Pane objavuje začínajúce kapely, dáva im príležitosť. Vytvára priestor k umeleckému i duchovnému rastu. A je naozaj akýmsi rodinným stretnutím muzikantov a hudobných priaznivcov.“
Mal by festival zároveň učiť mladých ľudí dobre žiť? V čom spočíva podľa vás dobrý život – bez ohľadu na to, či ho žijú kresťania, alebo nekresťania?
„V počúvaní svojho vlastného svedomia a v rešpektovaní svedomia druhého človeka. V ohľaduplnosti voči ľuďom i stvorenému svetu. V objavovaní a prežívaní osobnej Božej Lásky, čo sa zákonite musí odraziť v mojej službe blížnym. A to bez Boha jednoducho nejde!“

Názov festivalu sa zrodil v pomerne euforickom období tesne po revolučných zmenách roku 1989. Nie je to príliš priamočiare, explicitné vyjadrenie myšlienky, ktorá by mala byť čitateľná z konkrétneho obsahu festivalu? Pritom názov by mohol byť neutrálnejší – aj v zmysle protipólu veriaci – neveriaci.
„Názov festivalu vznikol ako pocta kňazovi – pesničkárovi Viktorovi Zboranovi. Verím Pane je jedna z jeho najznámejších piesní. V čase, keď vznikal, som sa nezamýšľal nad tým, ako bude pôsobiť na ľudí. Neskôr však vznikli praktické problémy: na festival s takýmto názvom sa napríklad ťažko hľadajú sponzori.

Začali sme uvažovať o zmene názvu a hľadali sme vhodnú alternatívu. Tú sme však, okrem recesistickéhu návrhu názvu „Ďuro Fest“, nenašli! V posledných dvoch rokoch si však čím ďalej tým viac uvedomujem, že názov „Verím Pane“ je doslova prorockým. Dnešná doba prináša relativizáciu hodnôt i v oblasti duchovného a náboženského života. Naše „Verím Pane“ je jednoznačným vyjadrením, ku čomu sa prikláňame, je našim vyznaním viery. Zároveň slúži aj ako prvý „filter“ pre prihlasujúce sa hudobné skupiny. Festival Verím Pane je tiež viac-menej „samoorganizovací“, je postavený na báze dobrovoľnej angažovanosti sa jeho hlavných organizátorov, i spolupracovníkov. Nemá organizačnú štruktúru, nemá riaditeľa, nemá silných sponzorov, nemá mediálnych partnerov (až na rádio Lumen), nemá ochranku, účinkujúci hrajú bez nároku na honorár a väčšina i bez nároku na cestovné – jednoducho festival Verím Pane nemá nič z toho, čo by každý poriadny festival mal mať, a bežne aj má – tým nemyslím len svetský Bažant-Pohodu, ale napr. aj kresťanský Lumen, či CampFest. A napokon to „Verím Pane“ je vlastne vyjadrením: veríme Bohu, že festival bude!“

Moja posledná otázka súvisí s problémom umeleckej kvality textov. Lebo, myslím si, že by to už nemali byť len náboženské texty (spevy), ale malo by to byť hlavne umenie. Kresťanský náboj a charakter týchto textov by mal vyplývať znova viac z ich hlbšieho obsahu ako len z prvoplánových formuliek. Takéto prísnejšie kritérium znesie len máloktorá zo skupín, ktoré na Verím Pane vystupovali. Nemienite s tým niečo v budúcnosti robiť?

„Problém úrovne textov je asi najpálčivejším problémom slovenskej gospelovej scény a upozorňujem naň už 15 rokov.

Na festivale Verím Pane 1996 v Považskej Bystrici sme mali textársku tvorivú dielňu vedenú Danielom Hevierom a v Námestove už bol párkrát i textársky seminár vedený Mirom Jurikom a Mariánom Brezánim. Aj keď mi je jasné, že textárskym seminárom či tvorivou dielňou raz za rok nevyriešime problém s kvalitou textov, určite ich autorom aspoň trošku pomôžeme.“