V minulej sezóne patril k najstarším hráčom najvyššej oravskej futbalovej súťaže, no potom, čo Veličná postúpila do V. ligy, bude dvíhať bojovú zástavu v ligovej súťaži. Absolvoval už nespočetne veľa futbalových príprav - pred jesennou, alebo jarnou časťou súťaží. A aj preto sme sa za ním vybrali, aby nám čo-to porozprával zo svojej bohatej futbalovej kariéry. Ako sa v odpovediach dočítate, Dušan Bajdich je plný optimizmu a dobrej nálady a v tomto duchu vyzneli aj jeho odpovede. Povedal: „Ak mi prezident klubu zoženie modré kopačky, ako mal na Euro 2004 Milan Baroš, budem hrať ešte dlhšie ako do päťdesiatky.“
Ako ste sa k futbalu dostali a kde ste absolvovali svoje prvé futbalové kroky?
S futbalom som začal v siedmich rokoch v rodnej obci Veličná. V žiackych súťažiach som hrával v Istebnom a Dolnom Kubíne. V dorasteneckých rokoch som sa naspäť vrátil do Veličnej, odkiaľ opäť do Dolného Kubína, v ktorom som odohral prvú dorasteneckú ligu. Počas základnej vojenskej služby som hájil farby českej Poštornej. Funkcionári chceli, aby som u nich zostal, no mňa to ťahalo domov do Veličnej, odkiaľ som opäť putoval do Istebného, ktoré v tej dobe hralo tretiu ligu. Nasledoval trojuholník Veličná – Párnica – Veličná, kde nepretržite pôsobím už dvanásť rokov a svoju kariéru futbalistu by som chcel ukončiť vo svojej rodnej obci. Maximálne do päťdesiatich rokov a potom skončím. Kopačky zavesím na klinec. (smiech)
Najbližšia sezóna teda nebude posledná...
„Ťažko povedať.“
Máte dlhoročné skúsenosti a na futbal sa už možno pozeráte s určitým nadhľadom. Ako vidíte účinkovanie Veličnej v V. lige?
- Momentálny káder má predpoklady, aby hral v strede tabuľky. To je môj názor. S kádrom a posilami, ktoré by ho mali dotvoriť, by sa tento cieľ mal splniť.“
Spomeniete si na svoj prvý zápas medzi dospelými a taktiež na svoj prvý gól v súperovej sieti?
„Myslím si, že prvý zápas som odohral v roku 1976 ako sedemnásťročný v drese Veličnej, no proti komu to bolo, to si už isto nespomeniem. Gólov som dal veľa, ktorý však bol ten prvý... Človek by si mal takú vec zapamätať, však?“
Ako sa cítite medzi dvadsaťročnými spoluhráčmi?
„Je príjemné medzi nimi hrať. Niekedy pôsobil vo Veličnej môj švagor Jano Viciaň, volali ho Starec. Vždy som mu hovoril, že ho ešte tromfnem, ale čo z toho, keď mňa už volajú Dedo, lebo mám vnuka. Beriem to však normálne. Príde mi do smiechu, keď to na mňa zakričia diváci. Vždy im ukážem, že futbal ešte hrať viem. Na ihrisko v základnej zostave vybehnem rád, niekedy mi je však ľúto, že hrám a mladí sedia na lavičke. Poviem aj trénerovi, nech tam postaví mladšieho, no ten sa nedajú ovplyvniť. Aj preto už nechcem hrať futbal. Na lavičku si sadnem rád a keď bude treba, pôjdem pomôcť. Samozrejme, kým mi zdravie slúži.“
Mladí futbalisti nereptajú, keď hráte v základnej zostave?
„Je to trénerova vec. O tom nerozhodujem. Musia sa prispôsobiť. Teraz prišli z dorastu chlapci. Hrajú v príprave a veľmi som s nimi spokojný nielen ja, ale aj tréner. Treba dať šancu mladým, aby hrali. Dobré je, že vo Veličnej máme dorastencov, žiakov i prípravku. Javí sa, že budeme mať už svojich odchovancov. Nebudeme musieť zháňať futbalistov, ako tobolo doteraz. Možno už o päť rokov budeme mať v mužstve len svojich vlastných odchovancov. Bol by som rád, keby sa uchytili a trošku sa to tu omladilo. Veď pomaly už desať rokov hráme stále tí istí.“
Nad trénerskou dráhou ste neuvažovali? Mnohí vo vašom veku už majú bohaté trénerske skúsenosti.
„Som tréner tretej triedy. Trošku som pracoval s dorastencami a popritom pomáhal Majovi Levákovi. V Párnici som trénoval dorastencov, ale akosi ma to neláka, Keď však bude treba, pomôžem.“
Je niečo, čo Dušan Bajdich v kariére oľutovali?
„Urobil som chybu, keď som odchádzal z vojny. Mal som zostať v Poštornej hrať futbal. Boli tam vynikajúce podmienky, všetko bolo zariadené. Možno by som bol teraz niekde inde.“
Mali ste v kariére aj nejaké ťažšie zranenie? Je viac než isté, že vo vyššom veku sa zradenia akoby množili.
„Menšie zranenia boli, nemal som však žiadne väčšie problémy, ktoré by mi bránili hrať futbal. Klepem si na drevo, aby zdravíčko slúžilo čo najdlhšie. Keď teraz vidím, aké majú mladí chlapci problémy s nohami, kolenami, len krútim hlavom. S tým mám aj jednu príhodu. Za žiakov sme hrali zápas v Martine a odohral som ho so zlomeným palcom na nohe. Dali mi sadru, a preto som musel hrať v „deviatkach“ kopačkách.“
Na záver nám prezraďte niečo o vašich futbalových prednostiach či slabinách.
„Každý futbalista má svoje slabiny. Myslím si, že som všestranný futbalista, môžem hrať na každom poste. V uplynulej sezóne sa mi ušiel post stredného záložníka. Niežeby som nemal slabiny, mám a aj viem, v čom. Chcelo by to trošku viac do šprintu, no už to nie je ako kedysi. Rýchlosť sa už získať nedá, ale vytrvalosť stále mám.“
Dušan Bajdich sa v závere poďakoval funkcionárom, starostovi obce, prezidentovi klubu, trénerom a všetkým ostatným za kusisko roboty, ktorá sa vo Veličnej na poli futbalu urobila. Samozrejme nevynechal ani káder, ktorí si vybojoval postup do V. ligy.
Autor: rg