chátra. Ostatné sa časom úplne rozpadli alebo ich ľudia rozobrali na palivo. Namiesto niektorých postavili ich pôvodní či noví majitelia chatky. Niekoľko z nich sa ich vlastníci usilujú zachovať, preto ich renovujú. Tieto jednoduché drevené stavby sú pozoruhodnou historickou pamiatkou, predstavujú originálny krajinotvorný prvok, preto určite stojí za úvahu podniknúť niečo koncepčné na ich záchranu.
Prečo tieto senníky vznikli a načo ešte v sedemdesiatych rokoch minulého storočia slúžili? „Pole bolo ďaleko. Bývali sme tam aj dva týždne, keď sme kosili a sušili seno. Keď prišla búrka, lejak, kde by sme sa boli schovali? A tak šup sa tam aj so senom! Do šopky sa zmestilo aj päť vozov sena,“ vysvetľuje 81-ročný Jozef Polák z Oravskej Jasenice. Lúky so senníkmi sú od Oravskej Jasenice vzdialené 3 až 5 kilometrov. Najviac ich kedysi bolo v Plievci, Sviniarkach, Pod skalím, v Redikálnom, Riečke či vo Folvárku. „Chlapci tam cez leto pásli kravy a v šopkách s nimi aj spávali. Dobytok bol vonku aj do Vianoc, kým sa v šopkách neminulo seno,“ spomína Jozef Polák. Jeho vnuci Marek a Lukáš už tiež niečo o histórii jasenických senníkov vedia. Napríklad i to, že v 19. storočí slúžili ako únik a útočisko pred smrtonosnou cholerou. „Rozprávala mi o tom moja mama,“ potvrdzuje Marta Poláková, 76-ročná manželka Jozefa Poláka. „Ľudia sa tam skrývali, lebo si mysleli, že sa tak uchránia od cholery, ktorá sa šírila po dedinách.
“ Polákovci mali jedenásť detí (z nich dve zomreli v mladom veku) a 15 hektárov pôdy. „Všetky deti som nosila na chrbte v košálke na pole. Bolo treba veľa robiť, nemohla som s nimi zostať doma,“ hovorí Marta Poláková, ktorá aj napriek tomu, že celý život ťažko pracovala, má ešte dobré zdravie. Jej mužovi zdravie už tak neslúži, ale na lúku, kde mal kedysi senník, s nami aj s dvoma vnukmi šiel. „Šopku si raz odo mňa vypýtali chlapci, že tam chcú ísť ako na chatu. Neviem, čo tam robili, ale šopka vtedy vyhorela,“ prezrádza nám Jozef Polák.
V Plievci stoja ešte štyri senníky, ale aj tri chaty. Stretli sme tam Martina Štefanigu, majiteľa jednej z nich. Ako nám povedal, na chatu, ktorú postavil jeho otec, chodí už od roku 1990. Hlavne kvôli hríbom hojne rastúcim v okolí.
Radi tam chodia aj jeho príbuzní z Moravy. Martin Štefaniga spomína aj mladú českú rodinu, ktorá ho často navštevuje už niekoľko rokov. Pred jedenástimi rokmi ju stretol náhodou neďaleko chaty, dali sa do reči a vzniklo z toho priateľstvo. Pri chate má aj pôvodný senník. Ako sám priznáva, potreboval by už opravu, lebo strecha je len provizórne „polátaná“ plechom. „Nevyzerá to dobre, malo by to byť všetko drevené,“ konštatuje. Nám neostáva nič iné, len s ním súhlasiť.
