postarali – na prosbu cudzích ľudí - zdravotníci z Nemocnice s poliklinikou J. N. Jégé v Dolnom Kubíne. Keď prišla posledná sociálna dávka, Magda zbalila aj to málo, čo mala a odišla. Najstaršieho syna a 8-ročného chlapčeka v nemocničnom ošetrení nechala napospas osudu...
Pred nie tak dávnym časom sa Magda na inzerát zoznámila s mužom z dediny neďaleko Serede. Zbláznila sa do neho na prvý pohľad. Nevadilo jej, že Fero (meno sme tiež zmenili) má už za sebou tri manželstvá, jemu zase neprekážali jej deti. Nasťahovala sa k nemu, do rodinného domu, v ktorom žil s matkou. Teda, aspoň niekedy. Občas sa „rodinka“ rozrástla aj o jeho predchádzajúce manželky, ktoré sa k Ferovi neustále vracali vždy, keď potrebovali strechu nad hlavou. Ale keďže sa Magdin nový druh až pričasto pozeral na dno pohárika a z nej tiež nebola práve príkladná družka a matka, neustále sa hádali. Až Ferovej matke došla trpezlivosť a pred približne rokom Magdu aj so štyrmi deťmi vyhodila na ulicu. Jediné prístrešie, ktoré sa jej podarilo nájsť, bola stará rozpadávajúca sa maštaľ. Okolie Magdu už dobre poznalo a nikto nejavil záujem pomôcť jej. Štyri deti od troch mužov ľudia z dediny ľutovali, ale o ich úbohý život sa nezaujímala ani okresná sociálka. Keď najstarší chlapec dokončil základnú školu, pomoc Magde ponúkli dobrí ľudia z Dolného Kubína. Rok tu žila v jednej izbe s deťmi. Chvíľu, vďačná za pomoc, „strúhala dobrotu“. Nebola z nej žiadna úbožiačka, jej celkový mesačný príjem bol takmer 15 000 Sk, takže zaplatiť ubytovanie a živobytie by bolo ako-tak z čoho. Veď mnohé rodiny žijú aj z menej peňazí. Keby...
Keby Magdu aj v 300 km vzdialenom Dolnom Kubíne opäť „nevyčuchal“ Fero. Alebo skôr jej vysoký príjem. Začal ju navštevovať. A nezostalo len pri tom. Pretože domáci mu nedovolili u Magdy prespávať, v noci sa k nej dostával oknom. Šesťnásťročný syn ich nočné vyčíňanie znášal veľmi ťažko, veď spal na poschodovej posteli nad mamou. Domáci viackrát volali na votrelca políciu, ale Fero sa stále vracal. A Magda si nedala povedať, hoci aj syn jej stále opakoval, že Ferovi je dobrá len na jedno... Aj to iba keď dostane peniaze.
Pohár trpezlivosti domácich pretiekol, keď museli policajti ťahať Fera spod Magdinej postele. Školský rok sa skončil, deti už nemuseli do školy a tak poslali Magdu aj s deťmi tam, odkiaľ prišla. Tá však bola už zase bez peňazí, musela čakať na ďalší termín vyplácania sociálnych dávok. A Fero – ako inak – s ňou. On sám si ešte po nociach nejaký ten útulok našiel, no kto by prichýlil Magdu s tromi deťmi? Najstarší syn hľadal útočisko u kamarátov, ale mladšie deti boli odkázané na matku. A tá sa usadila na brehu Oravy, hoci prvé júlové noci boli poriadne studené. Pretože ich dovtedajší domáci sa na trápenie detí nemohli dívať, poprosili o pomoc lekárov v nemocnici. Tí napokon zistili, že deti počas studených nocí naozaj ochoreli. Postarali sa o ne. Na antibiotikách a dobrej, pravidelnej strave sa deti hneď pozviechali. Ale tak to nemohlo ísť donekonečna, matka si nakoniec dve zdravé deti musela vziať späť. Osemročný chlapček dostal teploty, jeho pobyt v nemocnici sa predĺžil. Našťastie, či na nešťastie? Pretože k Magde, len čo dostala do rúk peniaze, sa pripojil opäť Fero. Chvíľu mali hojno... Nakoniec zbalili „pár švestek“ a už ich nebolo. Dvoch synov museli za Magdou odviezť cudzí ľudia.
Dnes žije Magda tam, odkiaľ do Dolného Kubína prišla. V starej, špinavej maštali. „Komu niet rady, tomu niet pomoci. Len tých nešťastných detí nám je ľúto,“ hovoria Dolnokubínčania, ktorí sa snažili pomôcť blížnym v ťažkej situácii.
