Tohto roku je seminár - bez Oravcov
Pred dvadsiatimi rokmi bol za kňaza vysvätený Anton Tyrol z Oravskej Polhory. Za dve desaťročia sa z neho stala osobnosť, na ktorú sú jeho rodáci naozaj hrdí. A keďže sa o Antona Tyrola živo zaujímajú nielen Polhorčania, položili sme mu v mene Oravcov niekoľko otázok:
Orava dávala a dáva Cirkvi množstvo kňazov. Je to tým, že totalitná moc nezasiahla do myslí a života Oravcov tak hlboko ako v iných regiónoch?
„Vždy som sa snažil vidieť „totalitné“ súvislosti v širšom kontexte. Aj v prípade vyššieho počtu kňazov z Oravy som presvedčený, že jeho dôvodom je výraznejšia nábožnosť tunajšieho obyvateľstva. Spoločná modlitba v rodinách, snaha o zachovávanie Desatora, nedeľné bohoslužby a zachovávanie sviatkov tu boli samozrejmosťou. Iste, na prvom mieste treba hovoriť o Božej milosti, ktorú menujeme jednoducho: milosť povolania do zasväteného stavu.
Milosť však má svoje prirodzené predpoklady. Vďaka zmyslu pre duchovné hodnoty medzi Oravcami a vďaka duchovnému zdraviu oravských rodín možno hovoriť o pomerne bohatom výskyte kňazských povolaní. Na druhej strane však treba hovoriť aj o rizikách a ohrozeniach v tomto smere. Do nového školského roka sa napríklad z Oravy do seminára neprihlásil ani jeden uchádzač, čo sa za posledné desaťročia, ani počas totality, ešte nikdy nestalo. Rehoľné povolania sú svojím počtom tiež alarmujúco nízke.
S istou hrdosťou sa však môžeme vracať do histórie. Orava dala svetu vynikajúcich synov a dcéry - biskupa Jána Vojtaššáka, blahoslavenú sestru Zdenku Schellingovú, Antona Bernoláka, Ignáca Grebáča – Orlova, Andreja Radlinského, Jozefa Kohutha, Jozefa Ligoša a mnohých ďalších. Bol by som rád, keby takýchto vynikajúcich kňazov a rehoľníkov dala Orava Cirkvi a národu čo najviac.“
Vám ako kňazovi nestačilo klasické vzdelanie teológa, neustále ste siahali po ďalšom a ďalšom poznávaní. Dá sa povedať, že ste „večným študentom.“ Od vysviacky ste popri pastoračnej činnosti absolvovali doktorandské štúdium (1993), špecializačné štúdium na Františkánskom biblickom inštitúte v Jeruzaleme (1996), v roku 2002 ste sa habilitovali v odbore katolícka teológia. Je ešte niečo, čo študujete, alebo plánujete študovať?
„Nechystám sa na nijaké ďalšie štúdium, ale sa snažím prehlbovať to, čo som absolvoval. Dôvod doterajšej špecializácie je jednoduchý: na Slovensku sa teológia dala študovať iba vo všeobecnom smere. Keď som roku 1993 dokončil doktorandské štúdium, považoval som za potrebné v niečom sa špecializovať. Voľba padla na biblické vedy a som rád, že diecézny biskup mi umožnil pokračovať v štúdiu ďalej, v Jeruzaleme. Teraz sa to snažím „splácať“ Cirkvi tak, že pracujem v službách Spišskej diecézy na školských postoch na univerzite v Ružomberku a v Spišskej Kapitule. Popritom pracujem aj na Biblickom diele vo Svite, kde sa usilujem o popularizáciu Svätého písma v celoslovenských podmienkach.“
Neustále štúdium dokazuje, že vás zaujíma stále niečo nové. Nelákala vás preto napríklad práca misionára, ktorý sa na svojich misiách neustále musí učiť a boriť s prekážkami krutého reálneho života v najchudobnejších krajinách sveta, neraz v ohrození života?
„Keď som si plánoval budúcnosť, bola na Slovensku ešte tvrdá totalita a na misie sa dalo dostať iba útekom z republiky. S nulovou možnosťou návratu. Raz som sa touto možnosťou aj zaoberal. Vždy ma však najviac lákala škola. Poslanie učiteľa mi vyhovuje, napĺňa ma a som Bohu vďačný, že môžem takto prispieť k šíreniu Božieho kráľovstva vo svete.“
Od roku 1996 pôsobíte ako vysokoškolský pedagóg (Teologický inštitút v Spišskej Kapitule, Katecheticko-pedagogická fakulta Trnavskej univerzity). V roku 2002 ste sa stali prorektorom Katolíckej univerzity v Ružomberku, o rok jej mimoriadnym profesorom. Čo pre vás znamená práca s mladými ľuďmi, bažiacimi po vedomostiach, akým ste kedysi boli aj vy?
„Na škole pôsobím rád, rozhodnutie stať sa kňazom som nikdy neľutoval. Na mladých ľuďoch najviac obdivujem ich čisté, nepokrivené charaktery. Sú priami a majú zmysel pre spravodlivosť, čestnosť... Najviac ma na nich dojíma dynamika ich vnútra: ako sa rozhliadajú po živote, ako si tvoria plány, ako túžia po slobode, nadväzujú prvé priateľstvá, veľa sa modlia... Básnik by povedal, že si pečú teplý chlebík na zlé časy... Som rád, že ich môžem pri tom sprevádzať.
Skúsenosti vašich rodákov hovoria, že naďalej máte veľmi blízko k hornatému oravskému kraju, turistike, tunajšiemu folklóru. Často sa vraciate do Oravskej Polhory a keď môžete, svojou prítomnosťou podporujete každú akciu tohto druhu. Drieme vo vás stále chlapča spod Babej hory?
„Myslím, že áno. Rodičia, kňazi a celá duchovná atmosféra v Oravskej Polhore ma naučili, že rodný kraj je jednou z najdrahších hodnôt. A ja som v detstve i mladosti túto hodnotu veľmi intenzívne vnímal. Poznám dobre dušu oravského človeka. Pamätám si ešte spevy ľudí pri sušení sena, spevy a múdre rozhovory na priadkach, pamätám si mnohé goralské spevy, vynikajúcich muzikantov na gajdách a husliach, spevákov a speváčky... Prakticky všetci spievali aj v kostolných spevokoloch, ktoré mali pri bohoslužbách vďaka podpore pána farára Františka Zibrina veľký priestor. Do môjho detstva vstúpili mnohí starí ľudia z vyšného konca dediny, poznal som ich cez kostol, ako miništrant. Ako gymnazista som nacvičoval spevy na Vianoce či Veľkú noc. Dušu oravského človeka som poznával aj čítaním diel P. O. Hviezdoslava, M. Urbana, M. Figuli, J. N. Jégé. S veľkou vďačnosťou spomínam na Jozefa Vojtasa, ktorý hneď po zriadení farnosti v Oravskej Polhore v roku 1994 napísal históriu obce. Na ňu majú nadviazať kňazi vo farnosti, aby tak uchovali pamäť, ktorá je učiteľkou života.
Som rád, že v Polhore sa niekoľko ľudí úprimne snaží o rozvoj kultúrneho života. Teším sa, že vychádzajú Polhorské noviny, aj touto formou sa kultúra šíri ďalej. Mojim rodákom by som najviac prial, aby si boli vedomí koreňov, z ktorých vyrástla naša prítomnosť, aby mali zmysel pre kontinuitu v najlepších hodnotách, ktoré poskytla Orava človeku. Želám si, aby si Oravci zachovali svoju povestnú húževnatosť, pracovitosť, skromnosť a jemnosť povahy.“
