O čom to zase začali rozprávať prázdniny? Opäť o tom istom: o detskej osamotenosti uprostred slnka a šantenia.
Naša “zaneprázdnenosť“ počas školského roku dostáva cez prázdniny ešte odpornejšiu podobu: zahraničné dovolenky – bez detí.
Hovorím o snobských mamách, ktoré si potrebujú od detí „oddýchnuť“.
Už som viackrát na stránkach práve týchto novín upozornila na kľúč na krku u prázdninujúcich detí... a nie sú to deti matiek drhnúcich od rána do večera v 2-3 zamestnaniach, aby ich nakŕmili. Viem si predstaviť tieto mamy, ako v tom tesnom časovom priestore, čo im ostáva na výchovu detí, vkladajú všetku svoju lásku do večerného pohladenia. Verím tomu pohladeniu.
No nie tieto deti sú osamotené.
Nehovorím ani o deťoch skutočných intelektuálok, ktoré nevedia oddychovať, ale sú také zaujímavé pre svoje deti, že ony sú akoby súčasťou ich tvorivého procesu - a samé deti to aj tak cítia.
Hovorím o tých mamách-nemamách, ktoré nie sú prínosom ani pre spoločnosť, ani pre svoje deti, pretože sú plné seba. Ich „JA“ je také obrovské, že už tam pre nikoho neostáva miesta - iba ak na vidinu podovolenkového rozprávania závidiacim kolegyniam o exotickej dovolenke niekde na ostrove s dokonalým, platiacim manželom a exotickými darčekmi pre deti, ktoré ich už majú plnú izbu. Darčekov! Len nimi je plný dom súčasných snobov.
Kedysi, takmer pred polstoročím napísal Vojtech Mihálik vtedy populárnu báseň Siroty žijúcich rodičov. Dnes to parafrázujem na Siroty snobských rodičov...
A keď už parafrázujem, tak ešte jeden pokus: Povedz mi, kde a s kým tráviš svoj voľný čas ja ti poviem, kto si.
Takže: obzrime sa okolo seba a namiesto závistlivých obdivných pohľadov sa nalaďme na ten iný: pohŕdajúci prázdnotou plytkého darčekového svedomia.
Autor: Eva Kollárová