Článok pokračuje pod video reklamou
Vtedy mal 32 rokov a určite iné predstavy o ďalšom živote, než aký ho napokon čakal. Už si ani presne nepamätá, ako sa to odohralo a čo zapríčinilo jeho pád z bicykla.
Padol dole hlavou tak nešťastne, že bol hneď v bezvedomí a prebral sa až večer v dolnokubínskej nemocnici. Pohnúť rukami a nohami však nemohol. Ako ukázali röntgenové snímky, mal zlomený druhý krčný stavec a takmer úplne prerušenú miechu. Keď to ošetrujúci lekár zistil, prevoz do špecializovanej nemocnice vrtuľníkom pokladal za zbytočný. Príbuzným oznámil, že pacienti s takýmto zranením prežívajú asi dva týždne. Keď však Miroslav Šimjak po dvoch týždňoch žil, lekár mu ešte dal nádej na 2-3 mesiace. Neveril, že z toho môže vyjsť. „Povedal, že ak prežije, začne v niečo veriť,“ spomína si na tie chvíle Miroslavova sestra Jarmila Kovalčíková. Ktovie, či ten lekár začal naozaj veriť, isté však je, že sa vo svojej prognóze mýlil.
Miroslav Šimjak žije, hoci ochrnutý a s pomocou dýchacieho prístroja, už 7 rokov! A celý ten čas prežil na oddelení ARO v nemocnici v Dolnom Kubíne. Domov k svojim najbližším sa vrátil len pred niekoľkými dňami – 29. júna. Splnil sa tak jeho sen, ktorý celých sedem rokov sníval na nemocničnom lôžku. A ak zoberieme do úvahy prvú predpoveď lekára, stal sa tak aj menší zázrak.
Nádej, že by sa Miroslav mohol dostať do domácej starostlivosti, sa začala črtať pred dvomi rokmi. Po piatich rokoch, počas ktorých bol neustále odkázaný na dýchací prístroj, keď ho pri umývaní na chvíľku od prístroja odpojili, zistil, že dokáže dýchať aj sám. Pravda, bolo to len tzv. bránicové dýchanie, teda dýchanie pomocou napínania svalu medzi brušnou dutinou a hrudníkom. Odvtedy však takto dokáže určitý čas dýchať bez prístroja. „Keď mu primárka MUDr. Bjelová povedala, že ak by to trvalo dlhšie, bude sa môcť dostať domov, Mirko sa tak veľmi snažil, až z toho dostal zápal pľúc. Jeho psychika šla znova dole. Ale aj z toho sa dostal a jeho sen sa konečne mohol splniť,“ hovorí jeho sestra Jarmila. Nebolo to však také jednoduché. Doma musel mať pripravenú špeciálnu polohovateľnú posteľ, dýchací prístroj a zabezpečenú 24-hodinovú starostlivosť. Vďaka zdravotnej poisťovni potrebné zariadenie dostal a 24-hodinovú starostlivosť na seba prevzali mama Pavlína a brat Vladimír s manželkou Annou, s ktorými teraz Miroslav býva v jednom dome.
Mame a švagrinej pomáha sestra Jarmila, ktorá však býva v inej časti dediny. Na dve hodiny 3-krát do týždňa prichádzajú aj opatrovateľky z Agentúry domácej starostlivosti Spišskej katolíckej charity. A čo bolo tiež podmienkou, starostlivosť o pacienta si dobrovoľne zobrala obvodná lekárka MUDr. Zoššáková, ktorá ho pravidelne navštevuje.
„Posledné dni v nemocnici si robil plány, kde všade by chcel ísť, keď sa vráti domov. Bol zvedavý, ako sa všetko za tých sedem rokov zmenilo. Okrem iného mu veľmi chýbala príroda, lebo z okna svojej izby v nemocnici videl len oblohu a kríž na veži kostola vedľa nemocnice,“ vyjadruje Miroslavove pocity Jarmila, pretože brat nemôže pre otvor v krku, cez ktorý má zavedenú dýchaciu trubicu, dobre rozprávať. „Keď sme sa ho spýtali, kde chce ísť najskôr, povedal, aby sme ho zaviedli k rieke a potom k stromčekom, ktoré zasadil pred siedmimi rokmi. Toto želanie sa mu zatiaľ nemohlo splniť, lebo najskôr sa musí prispôsobiť novým podmienkam doma. Ale ak Boh dá, splnia sa mu všetky jeho želania a sny, ktoré si v čase samoty a opustenosti vysníval, lebo Bohu nič nie je nemožné. Mirko stále dúfa, že to všetko je len sen, z ktorého sa zobudí,“ prezrádza Jarmila.
Miroslav Šimjak sa cíti doma pri svojich najbližších oveľa lepšie ako v nemocnici. Samoty si tam užil veľmi veľa. „Človek musí byť trpezlivý, kým sa dostane vonku.“ Tejto jeho vete sme dobre rozumeli. V jeho prípade o trpezlivosti vôbec nemusíme pochybovať. Keď dokázal sedem rokov čakať na návrat domov, určite dokáže čakať aj na chvíľu, kým sa dostane k svojej vytúženej rieke a stromom, ktoré kedysi zasadil.
