Snažme sa, aby boli šťastné, pestujúc v nich cit pre dobro a krásu. Venujme im čas, odpovedajúc na každú zvedavú, ba neraz aj všetečnú otázku. Nemusíme byť s nimi od rána do večera. Naopak, mať rodičov stále za chrbtom deti od školského roku naisto rozčuľuje.
Máme však byť s deťmi, keď nás potrebujú. Zaujímajte sa, s kým sa kamarátia, s kým chodia. Vychovávajme príkladom. Buďme trpezliví, mierni, spravodliví. Milujme prísne, trestajme s láskou. Pravda, občas jedna cez zadok divy urobí. Odoženie blížiacu sa búrku a privolá pohodu. Čo bolí, prebolí...
Roky preleteli ako splašený Záborských Pejko úvraťou Baniska. Už nečujem v izbe srdečný, veselý, nákazlivý smiech ani ľúbezné nôty pesničiek: Po nábreží koník beží... Horela lipka, horela... Prachom zapadol ruksak, nosený spoločnými túlkami chotárom Kubína. Ulietli. Našli šťastie vo svojich rodinách, vo svojich deťoch, našich vnukoch. Naše deti boli odjakživa skromné. Uspokojili sa s každým sebamenším darčekom. Viac než honosné dary si cenili šťastné chvíle rodinného posedenia. Rodina, to je mamka. Poznáme krásnu vetu: Pán Boh nemôže byť všade, preto stvoril mamky...
Po rokoch mám pocit, že naše deti sme vychovali do iného sveta. Chceli sme, aby boli slušné, nikoho neurážali, neboli agresívne, nepoužívali lakte, ani podrezaný jazyk. Vštepovali sme im, že cesta k úspechu vedie len poctivou, usilovnou prácou.
Dnes s údivom zisťujú, že opak je pravdou...
Autor: Ivan Dauda
