Súborček HOP-CUP (už taký milý sympatický náš detský názov, vlastne tam to aj niekde začína pri tom názve, pri cite pre mieru, pre vkus) nás oslovil trikrát a nezunoval sa. Páčilo sa mi všetko, ale azda najviac som ocenila to prvé krásne slovenské vyznanie Orave, stepujú a samozrejme nakúkajú aj tam ďaleko - a prečo nie - ale vidia aj nablízko. Pani učiteľky Bandíková a Opátová to s nimi vedia, lebo vedia aj so sebou. Jedna s nimi tancuje, druhá šije a organizuje a obe „dohromady udelají moc“.
Skromného muzikanta pána Ďaďu poznám roky. Nevyprchala mu záujmová i profesionálna láska k muzike, ale to, že dochádzajúc denne do zamestnania v Námestove - neprestal sa starať záujmovo o nižnianske deti, si zaslúži obdiv. Tak mu ho vyjadrujem: za tú skromnosť, nezištnosť i znalosť.
Nakoniec som si nechala milé prekvapenie učiteľky Mičíkovej: jej muzikál.
Nápad, režijné vedenie, pedagogický takt, pretože iba ten mohol dokázať vyčariť tú spontánnu radosť, ktorá aj nás - divákov vzala do svojho štedrého náručia. Javisko hralo, spievalo, tancovalo, rozprávalo o vtákovi ohnivákovi - fantázii, ktorú deti potrebujú ako vzduch. Škola, kde ju zavrú do klietky alebo celkom vyženú nie je školou, ale väzením, nezaujímavým, stiesňujúcim, dusiacim každú živú radosť.
Tak nejako nám to tie deti všetkým, čo na javisku spontánne a prirodzene predvádzali tlmočili. Malý protagonista súboru priam očaril - každá žilôčka, každý pohyb nás presviedčal o úprimnosti toho, čo hovorí, čo vytancuváva - a všetci ostatní mu boli skvelými partnermi.
Na silu sa radosť hrať nedá, to nasilu vytŕča vždy z každého nechceného rožka. Kde sa hrabú na túto prirodzenú radosť iné západné playbackové odrhovačky 12-ročných slečien, s holými bruškami, čo chcú byť už v 12-tke erotické, ktoré v budúcnosti zrejme budú mať jediný životný cieľ: zaútočiť na missovský titul. Aké hlboké hodnoty vychovávame a samozrejme ono sa nám to vracia a bude vracať - dlho. Naša prázdnota nás raz udrie veľmi bolestne.
Všetko zlé a nezodpovedné, primitívne myslenie i konanie sa nám vo výchove vráti. Aj slávybažnosť a egoizmus niektorých, nielen oravských kolegov, pre ktorých deti sú len prostriedkom k vlastnej sláve, Johanides to kedysi ironicky trefne nazval „okresným šťastím“. To naše smiešno - slávne okresné šťastie! Celkom nedávno uverejnil Milan Rúfus svoj nový verš, taký adresný a presný k tomu, o čom hovorím:
Nie, že nás bolo všade plno
lež to, že ľuďom chýbame,
je našou chválou...
Mimo rečí,
fanfár ľudských i ľudských slín
Neviditeľné o nás svedčí
Eva Kollárovíá
