Odhlásil som sa na úrade práce, že idem do roboty. S radosťou si ma odfajkli, znížil som im nejaké to percento. Vzali ma na stavbu diaľnice, kde prerážali tunel z dvoch strán. Šéfovi som ukázal, že som pracoval v kameňolome ako míner, kým firma SKALODBYT neskrachovala, lebo privatizér viac míňal ako zarábal. Vzali ma na skúšku. Robili sme v stene ako strhaní, aby sme dačo aj zarobili, lebo nás platili od metra. Nezarábal som zle, ale keď som dal deťom na knižku po tisícke, žene na poplatky, na stravu a na domácnosť, zostalo mi tak akurát, aby som si zaplatil ubytovňu a stravovanie. Doma som bol raz za mesiac na tri dni, aby som neprišiel o dovolenku. Keď som nemohol spať, takto som rozmýšľal: Tak sa mi vidí, že toto, čo ja robím, tunelovaním veru nie je. Spýtam sa múdrejších.
Palier sa najprv vyrehotal, potom mi rozprával o takých, čo pozná. Neveril som mu, pretože si rád vymýšľa. Zašiel som za jedným tunelárom sám. Vravím mu: Očujte, pán advokát, o vás sa vraví, že ste k veľkému bohatstvu prišli, keď sa na Slovensku tunelovalo. Mohli by ste mi poradiť, ako by som aj ja mohol dačo oné...? Veď aj ja chcem mať pre rodinu 160 m2 obytnej plochy, okrasnú záhradu a dva autiaky v garáži. Najprv na mňa kukal ako na zázrak, potom zafučal a pustil na mňa dve dogy. Preskočil som plot a fičal na bicykli preč. Zašiel som k druhému, čo o ňom vravia, že je tiež úspešným tunelárom. Obrovská brána bola napustená elektrikou. Najprv ma striaslo, potom som zacengal. Zasvietila sa obrazovka nad bránou a na nej obrovská vyholená hlava, ktorá sa ma pýtala: čo tu obsmŕdaš, chruňo! Potrebujem rozprávať s pánom inžinierom Bujakom. Teraz je v bazéne a pláva, povedala holá hlava a pokračovala: Čo s ním chceš? Chcem sa ho len dačo spýtať. Šéf neodpovedá na otázky, na to má hovorcu! Tak chcem hovorcu!, vykríkol som. Ten je na dovolenke. Čakaj na bráne, povedal ten vyholený. Obrazovka zhasla. Čakal som. Vyšiel: dvojmetrová ozruta, krk ako plemenný býk, dve pištole, v pravej ruke, za pásom granát. Čo sa chceš spýtať šéfa, ty oštinoha? No... nič... len som zvedavý ako prísť k takému majetku, lebo si pána inžiniera pamätám zo závodu. Vedno sme vyrábali traktory... a pred dvanástimi rokmi bol ešte celkom normálny a nenápadný.
Akási ťažká laba ma zdvihla ako pierko a hodila rovno na sedadlo môjho tátoša čo mi už dvadsať rokov slúži s pozdravom: Odpáľ! Odpálil som.
Syn má v Bratislave známosti. Pozná sa s poslancom, ktorý je vraj veľkým ľudomilom. Náš Jožko mi vyjednal audienciu. Keď sme vošli do jeho rezidencie, oči mi išli z jamôk vyskočiť: Veď len tá mramorová dlažba od brány okolo domu musela stáť najmenej milión. Pán poslanec ma privítal v besiedke, v kúte záhradky, v čínskom oblečení so zlatým drakom na prsiach. Viem, viem, všetko viem. Váš Jožko mi o vás rozprával. Som rád, že ste opäť dostali prácu, na ktorú máte odbornosť. Práca nás zušľachťuje. Tak to bolo, tak to aj bude, ak vyhráme v jeseni voľby... Ehm... ehm... čo ste sa to chceli spýtať? Už nič pán poslanec, povedal som a odišiel. Ani to skvelé víno, čo mi naliali, som nedopil.
Vrátil som sa na ubytovňu. Pili sme statočne. Jeden cez druhého sme vykričali proti tmavému nebu svoje bolesti. Ale nebo mlčalo. A náš majster, ktorý je múdry chlap a všetko vie vysvetliť, sa nadrúľal prvý.... Ján Štepita
