...som dôchodca, viete? Nič mi predtým nechýbalo. Ale keď mi zomrela žena, ochorel som na samotu. Poradili mi: daj si inzerát. Dal som - na tri uverejnenia: „Osamelý dôchodca, zachovalý šesťdesiatnik, hľadá priateľku na spoločné žitie. Dve izby. Byt v OV. Namiesto auta dva bicykle. Milovník prírody. Foto nie je nutné.
Prvá sa prihlásila Oľga F. Stretli sme sa v pizzerii. Zaplatil som jej v penzióne izbu, dupľovanú pizzu so šunkou a čili paprikou, stiahla sedemdecku dobrej frankovky, akoby to bola minerálka. Potom mi napísala: Aj by som Ťa chcela, ale máš plešinu ako moje koleno a plešatí umierajú rýchlo, dvoch takých som už pochovala. Ahoj. Oľga.
Druhá v poradí bola Hana. Baba krv a mlieko. Zaplatil som jej penzión. Strovila dve večere, dve prílohy hranolkov, dve pivá, dve vychladené vodky na začiatok. Huba sa jej nezavrela ani pred, ani počas, ani po večeri. Nakoniec mi povedala, že som hlupák, že som mohol ušetriť tri stovky, ona mohla spať u mňa a za nocľažné v penzióne sme si mohli kúpiť šampanské. Rehotala sa na celú kaviareň a vlepila mi takú pusu, až to nahlas pľaslo. Čašníkovi zaštrkotal tanierik pod šálkou. Keď som sa vracal domov, do bytovky, zvedavý sused sa na mňa pozeral upriamene. Doma som sa kukol, prečo... Videl som v zrkadle: bol to zaschnutý fľak z kečupu na mojej nahladko vyholenej tvári. Tam, kde som dostal zvukový bozk od Hany zo Spiša.
Tretia bola Viktória. Vznešené meno. Prišla na aute, na maličkou fiatíku zo šesťdesiateho druhého roku. Otvorila pravé dvere: Prisadni, Miško, povozím ťa, ale hneď sa pripni! Povozila ma. Najvyššou možnou rýchlosťou. Zákruty vyberala na dvoch kolesách. Smerovku nevyhadzovala. Predbehla všetkých. Vybehla na poľné cesty, ktoré nikdy nepoznala. Modlil som sa aj tie modlitby, ktoré som zabudol. Pristála tesne na chlp pri minuloročnom stohu starej slamy na družstevnom poli... Vylez!, povedala. Z kufra vytiahla deku, dve rybárske stoličky a množstvo jedla. Nakŕmila ma ako decko, pomilovala ma na slame, upravila sa bleskovo a zvolala: Nasadni! Poručil som svoju dušu Bohu. Keď som otvoril oči, stáli sme pred našou bytovkou. Tak čo, miláčik?, spýtala sa, berieš, či neberieš? Stačilo mi to najmenej do konca života, povedal som. Ako myslíš, miláčik. Čau!, vyhodila ma z fiatíka ako pokazenú konzervu. Odštartovala šesťdesiatkou...
Štvrtá prišla sama. Blaženka. Jemná ako páperie vo vetríku. Drobná, pekne oblečená, vlasy bohaté, upravené, zuby vlastné, jemná chôdza, vyberaná reč. Ako z dajakého amerického filmu. Nechcela žiadne posedenie, žiadne pivo, žiadne víno. Mohli by sme vyskúšať tie bicykle z inzerátu, zašvitorila. Veľmi rád, povedal som. Vy choďte prvý, povedala, poznáte cesty a okrem toho musíte chrániť dámu.... Strmú cestu od Čierneho potoka a popod Maguru zvládla hravo, stúpanie zo Zverovky po Ťatliakov pamätník v Roháčoch - tiež. Poočku sledovala, ako lapám dych, ako sa potím, ako sa mi nôžky chvejú. Skrátka, Blaženkou som bol nadšený. Pred rokom sme sa vzali. Ihneď po svadbe presťahovala nábytok. Vyhádzala (podľa nej) zbytočné knihy, staré šaty, starý riad, všeličo. Objednala firmu, ktorá urobila prestavbu bytového jadra. Z mojich úspor, prirodzene. Kúpila si horský bicykel za tridsaťšesť tisícok. Tiež z mojich ušetrných... Po niekoľkých mesiacoch mala hlas ako ostrý nôž. Videla každú moju chybičku. Prikázala mi žuvať pomaly, lebo jej predchádzajúci muž sa zadusil vlastnou protézou, pretože jedlo hltal. Ráno ma budila o štvrtej, musel som cvičiť jogu. Od tých čias ma bolí chrbtica. Televíziu nesmiem pozerať kvôli očiam... No a včera mi povedala: Mišurko, vyzeráš skvele! Vďaka mne si sa p o č l o v e č i l ! Ján Štepita
