Lýdia vojtaššáková
- Stavaj, sme tu, - hovorili blízki vdove, ktorá ešte nestihla splatiť ani dlžobu na predchádzajúci dom. Akoby tá smola prešla aj na syna. Z dlžoby do dlžoby prežíval Štefan až do šesťdesiatky. - Pamätám si na to, akoby to bolo dnes. Z prvého môjho dôchodku, ktorý mi vyplatili spolu s odmenou za odpracované roky, som vrátil poslednú dlžobu 5 000 korún a ostali mi tri tisícky. Boli to prvé peniaze, ktoré boli skutočne moje. Keď som to povedal vtedajším kolegom na Oravskom hrade, kde som ešte mnoho rokov potom „nadsluhoval“, viacerým vyhŕkli slzy.
Najväčšiu sumu dosiahla dlžoba Štefana Suroviaka počas vojny. Sedemdesiat tisíc korún bol veľký peniaz, gro bola pôžička na kone. V decembri roku 1944 prišli do dediny partizáni, zbierali zásoby na utáborenie sa v Roháčoch. - Rozkázali zapriahnuť všetky kone. Z Pribiša sa pohlo osem záprahov naložených zásobami, za každým ešte uviazaná krava alebo vôl. Do Roháčov sme dorazili spolu so štyrmi furmanmi z Malatinej, ďalší tiahli z Liptova. Nechali nás na chate, kone zobrali. Ráno však došikovali všetky, okrem dvoch. Môj koník a koník jedného gazdu z Malatinej chýbal. Nevrátili mi ho ani na druhý deň, vraj mám počkať do ďalšieho rána. Keby som tam ostal, možno by som už nežil. Strhla sa totiž ostrá prestrelka medzi Nemcami a partizánmi.
Na jar 1945 počas frontu brali kone zase Rusi. - Z mojej stajne odviedli dva, ktoré som si kúpil za požičané peniaze, bez nich sa totiž gazdovať nedalo. Boli sme 11-členná rodina, ale ja som sa cítil ako sirota. Jedného mi síce neskôr vrátili na reverz, ale horšieho ako bol môj.
Pri ďalšom odvode koní povedal dnes deväťdesiatročný Štefan predsedovi miestneho národného výboru: „Ja už s koňmi nejdem, veď som už prišiel o dvoch.“ Predseda rozhodol, že prísť musí, ale on vybaví, aby jeho koňa neodviedli. - Noc však strávil na zábave a tak nevybavil, na odvod totiž nevládal prísť.
Po skončení vojny bolo možné žiadať náhradu vojnových škôd. - Podal som si žiadosť, - spomína, dnes už bez plaču, Štefan Suroviak. - Ale vraj škoda „partizánska“ a škoda „armádna“ sú dve rozdielne veci, boli potrebné dve žiadosti. Vybavovačky trvali tri roky. Nakoniec mi uznali 100 000 korún, najviac v celom okrese. Ale znova sa to preťahovalo, až prišla mena peňazí a zo sto ostalo tridsať tisíc. Po desaťtisíc za každého koňa. No dobre, povedal som si. Ale akoby trápenia bolo málo, keď úradníci písali doklady, zabudli na jednu nulu. Nula má váhu podľa toho, kde sa napíše alebo nenapíše. Mne ju zabudli priložiť za jednotkou a tak na doklade stálo: 10 000 + 10 000 + 1 000 korún. Úradníci ma poslali do iného úradu, ak chcem žiadať o opravu. Originál dokladu však už bol v Bratislave a vraj sa to nedá zariadiť. Písal som prezidentovi. Z jeho kancelárie prišlo usmernenie, že má rozhodnúť obecný výbor. Členovia obecného výboru však namietali, prečo by som ja mal dostať peniaze, vraj aj oni prišli cez vojnu tiež o ovce, periny, hodinky... a nedostali nič. Po dlhých peripetiách nakoniec náhrady nevyplatených škôd zrušili!!!
- A tak mi to trápenie s dlžobami ostalo. Požičiaval som si a vracal. Za svojho života som odbavil 12 krstín, 8 svadieb, 6 pohrebov. Z ôsmich, detí, ktoré dnes žijú, šiesti postavili dom. Nedal som im na stavbu ani korunu, nemal som, pomáhal som rukami. Nikdy mi to však nevytkli a majú ma radi... Aj keď som sa celý život trápil, Pán Boh mi doprial peknú starobu. Ani neviem, či som si ju zaslúžil. Dnes už mám našetrené peniaze. Na oslavu deväťdesiatky, ak sa 3. júna dožijem, i na pohreb.
