... robil som v Tesle - Orava. Čo o tom vravieť? Dnes už aj nevzdelanci vedia, že zo slávneho podniku zostali holé steny a puchnúce bankové kontá tunelárov. Doma som urobil skleník, zreparoval čo sa dalo, potom som sa prihlásil na brigádu do Talianska. Vzali ma, veď nemám 70. Oberali sme jablká. Každý plod so stonkou, nedajbože, aby vám jablko spadlo a otĺklo sa. Stáť na rebríku s hlavou vyvrátenou, s pozornými a opatrnými rukami, to chce cvik. Svaly bolia, chrbtica je ako tetiva, spíš ako zabitý... Za päť týždňov som zarobil toľko, ako moja žena na páse v textilke za celý rok. Lenže peniaze sa dajú minúť rýchlo, ak máte doma dvoch vysokoškolákov. Šiel som za šichníka do partie stavbárov. Legálne - do Prahy. Stavali sme radové bytovky. Naučil som sa murárskym kumštom; keď sme opravovali rodičovský dom, v ktorom bývame. Palier ma vyskúšal: dali mi robiť obkladačky. Presná robota, dobre zaplatená. Raz za dva mesiace som prišiel domov na týždeň. Žena a deti povedali: Takto nie, tatko! Nuž som si zaplatil inzeráty. Prihlásili ma na „vynikajúci zárobok“, ktorý ktosi popriliepal na dvere pošty aj na stĺpy na nástupišti SAD. Odtrhol som si nožičku s číslami mobilu. Volal som, nikto sa neozýval. Prihlásil som sa na rekvalifikačný kurz za maséra. Prsty mi zvláčneli, ruky zmocneli. Keď masírujem, urobím sa slepým. Hanblivé ženy chodievajú zďaleka „k slepému masérovi, ktorý má zlaté prsty.“ No, zlato sa nesypalo, ale zarobiť sa dalo: Čím viac sadla na krížoch a na iných miestach, tým viac si zapýtať môžete. To bola živnosť. Zaplatiť ju bolo treba, dane tiež. Dlho ma to nebavilo aj preto, že masáží bolo čoraz menej. Stačilo keď politici masírovali naše mozgy, z toho sa dalo schudnúť na tele i na duši. Rekvalifikoval som sa na rýchlokurze anglického jazyka v polospánku. Stálo ma to všetky provízie, ktoré som dostal za masáže. Po večeroch som usilovne študoval anglinu tak, aby som vedel čítať bežné texty, zvládol konverzáciu, odbornú terminológiu slaboprúdu, ktorý som vyštudoval. Prihlásil som sa na konkurz do manažmentu nového závodu, ktorý postavili na zelenej lúke. Konkurz som urobil, nevzali ma. Päťdesiatročný už nemôže začínať, je neperspektívny... Tak som sa prihlásil za operku. Najprv doma, potom do Anglicka. Vzali ma tam. Opatroval som dve nevychované decká v severnom Švédsku. Variť som vedel, prať som sa naučil, poriadiť viem, mačky stoja predo mnou v pozore, ku psom mám pozitívny vzťah, na výchovu som prísny. Naše deti proti tým škótskym výrastkom boli sväté. Nechal som to s otrasenými nervami. Vrátil som sa domov, opatrujem dvoje malých detí žene, ktorá je rada, že má robotu. Manželka má zamestnanie, takže je všetko OK. Michal končí výšku budúci rok, Ondro po ňom. Vydržíme...
Vravíte, že je to smutné rozprávanie? Myslím, že nie. Slovenský človek sa nevzdáva. Prežijeme aj túto srandovnú dobu. Naše deti sa budú mať určite lepšie.
(Poznámka autora: Fejtón nemusí byť vždy veselý.)
Ján Štepita
