Tam, v tom veľkom a príťažlivom priestore vášho voľného času si v tichučkom očakávaníčku čupí budúci veľký a dlhý rozhovor na pokračovanie o všetkých malých i veľkých tajomstvách, čo ťažili dušu vášho dieťaťa počas dlhého a namáhavého školského roku. Koľko ich len bolo, tých tajomstiev... nevyrozprávaných... čo sa im nechcelo vyjsť na svetlo pri bežnej dennej otázke: čo bolo v škole, alebo ešte horšie: čo si dostal?... Kde tam priestor na tajomstvo!
Lenže to tajomstvo - a nie je jedno - si tam čupí, znepokojuje a čaká na adresáta - rodiča s časom... s časom pre neho.
Život ako rozhovor - nemá priestor... lebo ho sústavne zamykáme, nevediac, aký je dôležitý, často dôležitejší ako spoločné „aktivity“, kde sa bavia spoločne dospelí s dospelými a deti s deťmi - ako vždy: ako v škole, ako na ihriski, bavia sa, ale nerozprávajú. Sú totiž veci, ktoré nemôže vedieť ani kamarát, ale mama by ich vedieť mala... a pre ňu je to učupené, čakajúce tajomstvo.
Malá konkrétna ilustrácia, celkom čerstvá, ako zrkadielko nášho voľného času - bohatstva či biedy našich detí?
Bola som darovať jeden veľmi žiadaný školský materiál milej známej rodine. Našla som, neohlásená, mamičku-učiteľku so sedemročným dievčatkom zahĺbené do 122. časti seriálu Keď budeš moja. Chvíľu som pozerala s nimi mne neznámy podvečerný seriál (malá bola očividne mnou nešťastne vyrušená, nuž, aby som pozerala, dala sa do predstavovania hrdinov, ktorých dôverne poznala). Nerozumela som a dala som sa do písania týchto slov... natoľko konkrétna a znepokojujúca bola predstava, po akých knihách bude siahať toto dievčatko v 14. rokoch. Koľko takýchto seriálov bude mať s maminkou za sebou. Obe sa naň od rána tešili, bol takmer centrom dňa, odložili školské kapsičky a 122. raz si sadli ku „kultúre“...
Ako inak by mohli vyzerať ich spoločné podvečerné stretnutia! Od rána sa nevideli, potom nakupovali, potom dlho cestovali a keď sa už konečne spoločne doma usadili - do ich duší vstúpili „hrdinovia“. A to ešte stále ostáva 116 takýchto podvečerov!
DIEŤA SA UČÍ TÝM, ČÍM ŽIJE... Mamička-učiteľka sa ma trošku pohambievala. - Ja viem, že to nie je nič moc... (Je to celkom málo - poviem), ale viete, prichádzame obe také unavené a je to výborný relax...
Povedz mi, ako tráviš svoj voľný čas - a ja ti poviem, kto si! Pred sebou neklameme a voľný čas je veľké bohatstvo: takže - keď si ho darujeme, darujeme si to, čo máme radi, čím vnútorne žijeme. Je to naša vizitka. Pani učiteľka ma ani tak nemrzí, hoci si spytujem svedomie, kde som to nedotiahla, že ju zaujíma tento typ „umenia“ (bola kedysi mojou študentkou) ale celkom úprimne ma trápi výchova tej malej: ... ešte 116 takýchto hodín! Darmo si priznáte, že to nie je nič moc, teda že je to gýčisko ako hrom, absolútne nevhodný pre dievčatko, čo by malo vyrastať na iných vzoroch... a už rozhodne na iných dialógoch, ako som mala možnosť si z obrazovky vypočuť aj za tú chvíľu (darmo slovami vysvetlíte, čo je to gýč, ako sa to maminka hneď predo mnou pokúšala), v dieťati ostanú nie slová, ale to mamino hýčkanie gýča, ako sa k nemu ponáhľa, akú mu venuje pozornosť, ako si ho nedá ujsť, ako sa roky v rodine pozerajú seriály a•la Dallas... (Vraj, keď ho vysielali, tak aj Nomádi prispôsobovali svoj čas kočovania tomuto času, tvrdí V. Šabík vo svojej skvelej knihe Diskurzy o kultúre, kriticky zameranej proti skarikovanej dallasovskej kultúrnej globalizácii.)
Nielen fyzicky, aj ináč sa dajú ochromiť duše detí. Dá sa dokaličiť ich vkus. Je to uzavretý kruh. Dievčatko takto bude po rokoch pozerať „nič moc“ a jeho budúce malé dievčatko tiež - už modernejšie, ale nie hodnotnejšie „nič moc“, hoci by sme mohli všetci oveľa viac.
Nebezpečenstvo priemerného vkusu je veľké: vaše bohatstvo, váš voľný čas je vzácny priestor, nezabudnite. A v kútiku čupia tajomstvá vašich detí... čakajú na vyrozprávanie, neduste ich seriálmi „nič moc“, ale vy ich predsa pozeráte, čože vy - vy ako vy, ale tí malí!!!
A na prvý pohľad akoby všetko v poriadku, v teplej peknej izbe, spolu, dokonca i v bohatstve a hojnosti matérie, ale nie ducha. Chudobní boháči?
Nuž tak! Idú prázdniny... a možno bude váš život ako rozhovor. Kiežby!
Len preto tento skromný pokus... o vašich malých.
Eva Kollárová
