Večer sa pomaly chýlil k svojmu záveru. Zobrala som si do ruky album plný spomienok. Prvá fotografia... Aký sme boli? Nasleduje ďalšia... Pozerám sa na tých, ktorí navždy ostanú v mojej pamäti. Nedovolia mi zabudnúť. Ten pohľad sa nedá ani opísať. Asi zastal čas. Aspoň na chvíľu zatvorme všetci spolu oči a zamyslime sa nad tým, nad tým jediným, čo nás trápi? Ako zmeníme svet? Triedu sme zmenili. Ako nájdeme vo svete to dobré, čo zmení nás a v sebe, čo zmení svet? Už nie sme spolu... Je koniec... Nie!
Len pár dní a po rozlúčke so školou nasledovala pre tohtoročných maturantov rozlúčka so spolužiakmi. Plač... Určite nie je ľahké uvedomiť si, že práve škola prinútila triedne kolektívy prežiť krásne štyri roky. Nebolo z nej úniku? Nie, to nie je pravda. Ten čas venovaný rozličným výmyslom, špekuláciám a kombináciám rozvrhov hodín nebol vždy premárnený. Vždy sme našli spoločný kompromis, ktorý vyhovoval nielen nám, ale aj profesorom. Jednoducho povedané, po takejto plodnej spolupráci sme nemali inú možnosť, iba študovať a vzdelávať sa aj naďalej.
Štyri roky sú dlhý čas. Ako to bolo u nás? Najskôr sa stretlo asi 31 excelentných ľudí. Každý chce občas trochu excelovať, nikto nechce byť indisponovaný či utlačený do úzadia. Táto zmes sa premiešava, zohrieva a sem-tam aj vybuchuje. Okrem výbuchu smiechu zažívajú kolektívy aj výbuchy hádok. Občas sa vyleje káva a aj keď to nie je slasť, po čase ochladne, stvrdne a zlepí sa. Aj tu platí, že všetko zlé je na niečo dobré. Práve v krízových situáciách je študent ako človek nútený dať dole masku a zaujať svoj postoj. Tu sa časo rozhoduje, čo je pre neho najlepšie a najsprávnejšie. V čase výbuchov nastávajú chvíle, ktoré sú nemým svedkom toho, či sa kolektív rozpadne alebo ešte viac stmelí. Po výbuchoch smiechu, hádok, keď bolo všetko tak trochu zábavou, nastal čas pre výbuch posledný... Spoločná sopka má vybuchnúť a zastaviť svoju činnosť. Už nebude tiecť káva, ale slzy. Tie topia bolesť prítomnú pri všetkých rozlúčkach. A ako hovorí básnik: „Rozlúčka má podôb veľa, najmä keď sa rýchlo stmieva, tma prináša smútok, klam, a príčiny k nástrahám.“ Celý život je taká veľká tma. Aj dnes. Posledné slzy našej triednej pani profesorky, pri slovách piesne „... nie sme zlí.“ Posledné: „Choďte!“ Skamenelý pohľad upretý na ňu zostane do konca života veľkým otáznikom. Kto to vysvetlí? Nikto iný, iba my. Je to naša úloha. Ukážme, že nám záleží na tom ako žiť. Dokážme všetkým, že nie sme zlí... Vysvetlíme to svojím životom a všetkým, čo budeme robiť. Konečne, po nespočetných náhlých odchodoch sa nebudeme otáčať, ako nikdy predtým. Rozlúčka má slová - navždy, prvýkrát a naposledy. Nie všetko bolo ideálne, ale to najlepšie si chceme zapamätať. Neplačte prosím. Boli, sme a budeme tí, ktorí nezabúdajú. Nezabudnite nikto na to, ako nám bolo spolu dobre. Nesmie byť dobre, lebo potom bude už iba horšie. Nám však nádej nikdy neutečie. Čas sa míňa. Hodiny odbili jedenásť hodín... Mám pred sebou poslednú fotografiu... Zbohom. Nie, niekedy nabudúce. Možno už čoskoro...
Dadka Marlengová
