m starým otcom. Ján Hlavák síce zaal študova teológiu v roku 1968, vysvätený za kaza však bol až pred desiatimi rokmi. Uplynulú nedeu sa rozlúil s farnosou v Oravskom Bielom Potoku, odchádza na dôchodok, má 79 rokov.
Slovami: Tatko, ja idem do kláštora! sa zaala jeho, ako hovorí, kukatá cesta ku kazstvu. Mal vtedy dvanás a otec práve ítal Hlasy z domova a misií. Na skúškach však neuspel, má prís o rok. – Rodiia ma prihlásili na douovanie zo sloveniny. Spomínam si, ako som raz písal diktát pri petrolejovej lampe a uite mi povedal: Janko, to je päka ako tá lampa. Po roku sa do kláštora trpezlivý Ján Hlavák dostal. Prešiel však ažkým obdobím citlivosti, pokušenia, úzkostlivého svedomia, všetko si bral príliš k srdcu. – Nebolo by lepšie odís?, - zdôveril sa raz prefektovi. - Prefekt bol dobrým psychológom. Povedal mi: Ani ja a nevyhadzujem, ani ty nejdeš dobrovone. Je to vzájomná dohoda. Ke som mu povedal, že sa cítim by slabým žiakom, odvetil: Sú aj slabší. A vraj mám zmysel pre humor. Kedysi mi aj Mons. Viktor Trstenský povedal, že im budem raz v nebi žarty rozpráva.
Devätnásroný mladík, rodák z Hranovnice, odišiel z kláštora, pokraoval v štúdiu na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi. – Dva razy som „rafnul“, zo sloveniny som robil reparát, v roku 1946 som však zmaturoval...
- Robil som pri železnici a neskôr robotníka na Okresnej vodohospodárskej stavbe v Spišskej Teplici, postúpiac na pomocného strojníka obhospodaroval som erpaciu stanicu, ktorá dodávala pitnú vodu tisícom udí. Raz mi napadlo: Keby som tak ako kaz rozdával nie vodu, ale milosti. ítajúc rôzne knihy, asto som siahal i po Písme svätom. alšie volanie Pána prišlo v roku 1967. Otec bol zvonárom, ochorel, cez Vekú noc ochorel aj náš pán farár i kaz, ktorý ho mal zastupova. Zvoniac som uvažoval, koko udí sa s mojím zvonením zaína modli. Pocítil som, že musím by kazom, spánok ani pokoj neprichádzali.
Najbližším rýchlikom cestoval 44-roný Ján Hlavák do Bratislavy zisti, o k prijatiu potrebuje. Jedným z dokladov bolo i hodnotenie z pracoviska. Vedúci, chápuc zamestnanca, písal, ako ho odhovárali, a na konci listu stálo: Ke chce by kazom, pre našu socialistickú spolonos bude lepšie, ke sa kazom stane. Zo seminára však prišla zamietavá odpove, vraj už prekroili plánované potreby cirkvi a okrem toho je už starý. O rok neskôr prišla „dubekova“ sloboda, brány cirkvi sa otvorili. Aj Ján vstupuje do seminára. V roku 1972, ke bol v poslednom, desiatom semestri, prišiel na teologickú fakultu prípis z ministerstva kultúry SR: vylúi desiatich. – Bol som medzi nimi, - hovorí. – Rodiia sa v tom roku dožili krásneho jubilea – 50. výroia manželstva. Boli z môjho nešastia nešastní, oslava sa nekonala.
Ján Hlavák opä musel hada zamestnanie. Už mal vybavenú robotu ošetrovatea v Podunajských Biskupiciach, o je vraj slovenský Vatikán, ke mu prišiel list od biskupa, i by nechcel robi kostolníka v eských Budejoviciach. Súhlasil. Bol tam devä rokov, po tomto období dostal ponuku na miesto vrátnika v Spišskej Kapituli. – Janko, ty ale ideš dolu vodou, kdeže budeš kazom!, - napadlo mi. Pri lúení sa v kostole v eských Budejoviciach mi jedna rehoná sestrika povedala: Prajem vám, aby ste sa stali kazom, aby ste sa raz stali svätým kazom. – Ako vrátnik som bol „najnižším“ na biskupstve, no upratovaka ma oslovovala pán vrátnik. asto, pozerajúc na dvor seminára, mi hlavou prebehla myšlienka, že sná sa tadia dakedy budú prechádza kazi a nie stále žandári. Vysväcovali nových kazov a ja som stále akal. Už ma volali vený študent.
Prišiel osemdesiatydeviaty a nežná revolúcia. – Vo februári 1990 ma prijali do seminára dokoni si štúdiá. Mal som vtedy 67 rokov a bol som o dve generácie starší ako moji spolužiaci, prijali ma však vemi dobre. A 16. júna 1990 som bol vysvätený za kaza. Plakal som. Katolícke noviny vtedy napísali: Ján Hlavák – najstarší kaplán v celej republike. Nasledovali kaplánky v Spišskom Podhradí u Andreja Imricha a v Nižných Ružbachoch u Andreja Filípeka. Potom dostal farnos po Štefanovi Šmálikovi v Oravskom Bielom Potoku. Ke tu mal ís, o Orave vedel iba toko, že je tam hrad, priehrada a nejaká Trstená, kde vraj rastú trstiny. Dnes je však s Oravou natoko spätý, že si ani nevie predstavi rozlúenie s ou, bratmi kazmi a umi v Oravskom Bielom Potoku. Celoživotnú kukatú cestu riadenú Bohom považuje kaz Ján za dar od Pána. akuje i za to, že môže dôchodok strávi v susednej Habovke, spolu s rehonými sestrikami. - Ako bude v nebi, ak už teraz je tak dobre? – hovorí. - V pokore slúži Pánovi bolo mojím celoživotným krédom. A za 10 a pol roka služby pri oltári, ale i mimo neho som ho napal, - dodal na záver rozhovoru kaz Ján Hlavák. A ešte - vraj, lánok nemá slúži na jeho chválu, ale na chválu Pána.
Lýdia VOJTAŠŠÁKOVÁ
