Veer sa predstavitelia rôznych politických strán navzájom obviovali pred celým národom v TV novinách: XY klame, ja mám pravdu. Druhý: XZ klame, ja mám pravdu. Tretí: XY a XZ pravdepodobne klamú, no my sa k tomu nevyjadrujeme... V televíznom Ringu Pán Politik Predstavite Pravdy hovorí: Môj Protivník nehovorí pravdu, lebo.... Jeho súper v ringu, Pán Politik Predstavite Pravdepodobnej Pravdy hovorí: Môj Partner medzi Povrazmi nehovorí Pravdu, lebo... V súkromnom médiu vysielajú Sito. Výsledkom ostrých i banálnych stanovísk, formulácií, habkania pre diváka je: všetci majú svoju Pravdu, všeobecne Pravda dnes neexistuje. Medzi Lžou a Pravdou sú také jemné rozdiely, že hranice medzi nimi sú nepostrehnutené.
Ráno ide dcérenka do školy, ale nejde do školy. V škole chýba. Kamarátka jej predá za dvacku potvrdenku s peiatkou (falšovanou), že v ten de bola u lekára. Potvrdenku predloží s oami žiariacimi úprimnosou triednej uiteke. Triedna nemôže overova každú potvrdenku. Zapíše ospravedlnené hodiny. Študentka si zvykne chodi do školy bez chodenia do školy. Ke je dôležitá písomka, dostane mobilom echo od „najlepšej priateky“, že písomka bude zajtra urite. Zajtra ide naša hrdinka do Prírody. V televízii hovorili, že „je to zdravé“. Ke za pol roka vymešká vyše polovice vyuovacích hodín, všetko sa prevalí: rodiia sú predvolaní. Príde matka. Dcérenka so slzami v oiach všetko prizná, kajá sa, pokánie iní, súbi svätosväte, že sa polepší, s pokorou v srdci prizná matrke, že ju podvádzala... Napraví sa inak: seminárku odpíše a s estným prehlásením ju vydáva za svoju. Napísala k nej úvod. To bol jej jediný (úbohý) výsledok tvorivej innosti. Hrozí jej rapídne zhoršenie známok. Pretože nechodila do školy, uí sa z požianých zošitov. V požianých zošitoch sú vlastne poznámky majiteov zošitov, nauí sa aj nezmysly, nechápe súvislosti, na hodinách nebola. Hrozia jej postupové skúšky. Zúfalá matka prinesie triednej lekárske vyšetrenie, ktoré môže ma spätnú platnos, svediace o tom, že dcérenka má zo školy fóbiu, personálnu nervozitu, samotras žalúdka, polovinú schizofréniu (za ktorú pravdepodobne môže škola), ráno má samohybné zvukové posúvanie riev, len o prekroí školský prah, klaustrofóbia zo školských chodieb pôsobí oraz hrozivejšie. Ústne skúšky, chuderka, napriek okolnostiam, zvládla skoro hravo, dar rei má, o nevie, vymyslí si, vnímavá je, zbadá, že pár sekúnd profák nedáva pozor, spustí mlynek rei, vzdialený aleko od toho, o by hovori mala. No i tak jej hrozí postupová skúška. Ak je neurobí, má na vysveku nedostatonú. Doma je pla, samospove, prach sypaný na mladú hlavu, spovedníka nahrádza otec. Ráno príde ocko do školy, v pracovnom, ako keby prišiel rovno zo stavby, jeho topánky dunia, jeho pohady vraždia predovšetkým okoloidúcich uiteov. Urobí poriadny štabarc. Skúšajúci odmietne skúša. Potom súhlasí, lebo musí súhlasi: známky sa musia uzavrie dnes, ide o posledný termín. Žiaka odpovedá. o nevie, vymyslí si. Aby sa uitelia zbavili tlakov, sebatlakov, nervozity, znevažovania ich práce poas celého roka, pocitov zbytonosti, ich práce poas všetkých rokov, výstražných telefonátov, vyhrážok, primitívneho výsmešného smiechu študákov, ktorí sa rehocú, ako zasa a opä kolektívne oklamali, pritlaili k múru, ukecali uitea, ktorý miluje svoju prácu... kvôli všetkému a nemenovanému uznajú, priznajú žiake, že „osi povedala,“ a „dohodnú sa“ na dostatonej. Dojatá skorokrásavica sype slová vanosti, s hlbokou sebapokorou hovorí užasnutému uiteovi že „je to aj jej chyba, že si priznáva...“ Hovorí to loveku, ktorý má po celý klasifikaný týžde krvný tlak 170 na 110 a do dôchodku najmenej pätnás rokov.
Pravda je prostitútka. Zvonku vyzeráme krásne. Zrkadlá odrážajú náš krásny obraz. Neukazujú vedomie, svedomie, srdce, zúfalos, lásku, falošnos vydávanú za vzor humanizmu. Realita sa mení na virtuálnu, virtuálna na vitrinálnu.
Ján Štepita
