- Pozrite sa na ma, stále som tu a, vakabohu, ulý a pri rozume. A to som si už toho preskákal, niekokokrát ma už udia v duchu pochovávali. Ak teda Pán Boh dopraje môjmu bratovi Mikušovi hoci 120 liet, doprajte mu ich aj vy!
V stredu podveer sa však v Trstenej neoslavovali obyajné narodeniny, tri desiatky hostí sa zišli aj pri príležitosti prvého slovenského vydania knihy Dr. Mikuša, rodáka z Krivej, Môj život s Renée. Desaroie po smrti Renée je kniha poctou manželke slovenského diplomata, ktorý ani poas desaroí za oceánom neprestával myslie a pracova pre Slovensko.
- Bez pani Renée by ani Mikuš nebol Mikušom, - prehlásil vo svojom príhovore slovenský historik Jozef M. Rydlo. - Vea príhod v knihe hovorí o tom, akým bola vzácnym lovekom, ako mala rada Slovensko.
Pre ilustráciu sme vybrali jednu: Ke manželia Mikušovci v r. 1951 prišli z Európy do Ameriky, v Clevelande ich privítali Slováci veerou na farskej škole sv. Benedikta. Jozef Mikuš predniesol zapálenú prednášku o práve národov na sebaurenie, ktorej zatlieskalo niekoko udí. Vtom akási pani zvolala: - Teraz by sme radi pouli pani Mikušovú. - Renée váhavo vstala a povedala: - Ve ja po slovensky ani dobre neviem.-
- Ba vie, ba vie, -ozvala sa celá hala. Renée zaala rozpráva, s akou radosou bola prijatá v mojej rodnej dedine na Orave: - Jedna tetka priniesla syr, druhá vajíka. alšie ženy mi ponúkli kura, rybu, maslo, slaninu a vea iných dobrých vecí. Môžem vám poveda, že som nikdy v živote nevidela takých dobrých a štedrých udí. - Prítomní odpovedali nadšeným potleskom - píše vo svojich spomienkach na milovanú manželku Dr. Mikuš.
Slová vaky a obdivu si vypoul autor knihy aj z úst predsedu Matice slovenskej Jozefa Markuša: - Slovensko niekedy nedobre zaobchádza so svojimi demi, ktoré prešli kusiskom sveta a napriek tomu nezabudli na rodné Slovensko. Presvedili sme sa o tom aj v prípade Dr. Mikuša. Pribinov kríž preberal z rúk prezidenta Schustera s vekou úctou a dojatím, tie však vzápätí skalili osoovania v tlai. Pritom ide o loveka, ktorý sa vrátil natrvalo doži svoj plodný život na Slovensko, nielen na rozpaitú návštevu, akých zažívame v Bratislave s mnohými „tiežslovákmi“ neúrekom.
Poda slov Jozefa Markuša vyorali Oravci v slovenskom národnom a kultúrnom živote vemi hlbokú brázdu. Jozef Mikuš je jedným z nich.
- Ani samotní rodáci z Krivej nedocenili profesora Mikuša, - nadviazal starosta Milan Furjak. - Ale aj najväší odporcovia prerábky kostola, ktorú financoval, po prvej zime vo vykúrenom kostole zmkli.
- Kedykovek som písal, myslel som na Slovensko a Slovákov, - vypouli sme si na záver slová Jozefa Mikuša. - Vždy som bojoval za svojbytnos slovenského národa. Dnešok sa mi javí tak, že Slováci sú európskym národom a tak by sa nemali izolova, musia sa pripoji k riešeniu európskych problémov.
A že nejde len o prázdne slová, presvedili sme sa zo slov profesorovho opatrovatea ubomíra Luckého. Poda nich požiadal Jozef Mikuš o slovenské obianstvo, ktoré mu od roku 1993 doteraz nebolo priznané. Preo? Profesor Mikuš sa totiž mieni zapoji do parlamentných volieb 2002. Svojho favorita nám však, ako správny diplomat, neprezradil.
Melánia Pastvová
+ foto Mikuš 4
