A sme pri Jadrane. Južný cíp Istrijského polostrova. Zelenomodré more. Ostré morské ježky medzi klzkými skalami akajú na bosé nohy. Len o sme zložili kufre, tašky, batohy, zobliekol sa jeden netrpezlivý pán do plaviek a bežal dolu, dolu, aby bol ím skôr pri mori. Skoil doho. Plával ako zmyslov zbavený. Plieskal po hladine obomi dlaami. A krial od šastia... Ke sa vrátil, osi ho pichalo na bosých nohách. Obrátil podošvy proti slnku. V prstoch mal zapichnuté ostré ierne ostne morských ježov. Pálilo ho to. Puchlo to. Bolelo to. Našastie bola medzi nami jedna starostlivá magistra - lekárnika. Pinzetou trpezlivo povyberala každuký pichlia. Trpezlivo. Trvalo to dve, možno tri hodiny. Potom natrela všetko tekutým propolisom. A všetkým nariadila chodi do mora v cvikách. Ten pán si pre istotu dával každé ráno tenisky s hrubou gumenou podošvou. Kúpil si alšie. Jedny sa sušili, v druhých - chodil...
A mali sme aj pána doktora. Manželka mu povedala len o sa zobliekol: - Bóóže, Peo, si bledý, akoby a na salaši poliali kyslou žinicou! Pán doktor bral slová svojej milovanej vždy smrtene vážne. Na brehu, na skalnatej pláži, vyložil ploskými skalami ležovisko. Otáal sa pod južným slnkom ako slovenský raže. Manželka zvolala: Bóóže, Peo, natri sa!! Pán doktor sa natreli celý. Tam, kde mohli. Kde nemohli, požiadali susedku, lebo manželka práve popíjala cez slamku akúsi zmes studeného nápoja, ktorý pripravil prekrásny prímorský pobrežný obskakova v bielukej košeli a iernych nohaviciach... Pán doktor po dvoch hodinkách oervenel celý. Veer ho natreli kyslou smotanou. Nastriekali naho celý panthenol. Na druhý de sa ešte trošku pripiekol. Schoval sa do bugalova. Na tretí de sa mu vyhodili puzgiere. Sedel v tieni suchej borovice. V bungalove pozaahoval závesy, slnko nemohol ani cíti. Jediným miestom, ktoré spálené nebolo, bola tá as zadku, na ktorej sedel. Prišiel lekár. Ošetril ho. Pán doktor sedel vo dne, sedel aj v noci. V prítmí. Do tých ias, kým sme neodišli popri Balatone nocou domov. Jeho milovaná zvolala na hraniciach: Bóóže, taká som šastná, že sme už doma! o povieš, Peo? Peo zamrnal a po desiatich doch sa opatrne poškriabal...
A mali sme aj Pozorného Pána. Volali sme ho Pán Pozorný. Každé ráno, pravidelne, ako hodinky, zabúchal na každé dvere v každom bungalove. Zámok šukol. Zavzgali vysušené dosky dverí. Zvnútra sa vystrila ruka. Pán Pozorný vložil do tej ruky plný poldecáik rakije, boroviky, koaku, becherovky a podobne. Za dverami sa o chvíu ženský hlas rozkašal, vystrila sa druhá, mocnejšia, chlpatá ruka muža. Pán Pozorný nalial. Ruka zmizla. Spoza dverí sa ozvalo: Achchchch... Ruka podala prázdny pohárik so slovami: akujeme, fajn! Tento rituál sa opakoval každý de. Preto z nášho zájazdu nikto neochorel. A Pán Pozorný bol šastný. Minul všetku pálenku, tú, o doniesol, aj tú, ktorú nakúpil. A nechcel ani pou, že my tiež nakúpime, aby neškodoval. Bol to istokrvný ALTRUISTA.
Bolo to dávno. V roku l976. Altruisti, ktorí konajú z mravného princípu nesebecky a sú šastní, ke tak ini môžu, takí na súvekom Slovensku hromadne vymierajú. Poznám jednu pani, ktorá tento mravný princíp nosí v sebe ako genetický kód. Iným uom pripadá asto smiešna. Ale vždy koná ako postava z Biblie: hovorí - Nemôžem inak.
Ján Štepita
