Ale o to..?
Hukot sa rozliehal aj z opanej strany. Žeby nejaká zmena? Na koajniciach sa objavil aj osobný vlak, „ motorka“ prichádzajúca z Kraovian. o sa to deje ? udia tušili nešastie, preto sa snažili mávajúc rukami motorku zastavi. Strojvodca však nepochopil znamenie a pokraoval v jazde. Po krátkej chvíli udia pouli dutý náraz, ozvali sa výkriky bolesti a pla. V avotoivej zákrute, asi 100 m od dnešnej železninej budovy Dolný Kubín – zastávka, sa odohralo práve najväšie železniné nešastie v histórii oravskej železnice. Zrazili sa dva proti sebe idúce vlaky – motorový osobný vlak s nákladným vlakom. Následky zrážky boli strašné. Predný voze motorky bol úplne rozbitý a vyhodený z koajníc a ruše nákladného vlaku vrazený do vagóna. Následok: 14 mtvych, 10 ažko, 17 ahko zranených.
Niekoko hodín predtým sa na železninej stanici v Spišskom Podhradí rozlúili Ján Krupa s manželkou so svojou najmladšou dcérou Etelou. Odchádzali z návštevy u príbuzných domov do Tvrdošína. Ke sa dcéra chcela vráti s nimi, matka ju presviedala: - Zosta, nechávame a v dobrých rukách. Boli to posledné slová, ktoré dcéra od svojej matky poula. V Kraovanoch nastúpili manželia Krupovci do motorky. Posadili sa do prvého voza na predné sedadlá - vtedy mala motorka kabínu pre strojvodcu na streche strednej asti prvého voza. Ján bol železniiar, vea rokov pracoval ako úpravár trate v úseku Tvrdošín – Podbiel. „Svoju“ železnicu a rodnú Oravu mal nesmierne rád.
Prvý z rodiny sa o tragédii dozvedel najstarší syn – tiež Ján - pokraovate železniiarskej tradície. Ako rušovodi parných vlakov vtedy vykonával službu na trati Kraovany – Suchá Hora. V ten de, nastupujúc do služby, sa z rozprávania kolegov v Dlhej dozvedel, že osobný vlak . 5612 sa pri Dolnom Kubíne zrazil s nákladným. - Ve tým mali cestova naši domov na Oravu, - pomyslel si s hrôzou. Utešoval sa však myšlienkou, že sa sná na návšteve predsa len zdržali. Príduc na miesto nehody - službu zaínal až v Kraovanoch – uvidel rozbitú motorku, vozne, roztrhané kúsky šiat, znienú obuv a ... oteckovu topánku ! Kde sú rodiia ? Jeho zlá predtucha sa naplnila. Otec zomrel na mieste nehody, mama v noci pri prevoze do martinskej nemocnice. V priebehu niekokých hodín zostalo po nich šes úplných sirôt.
Poda správy v novinách Slovenská politika z 1. augusta 1942 zahynulo pri tomto nešastí 14 udí (neoficiálne 17 udí, traja zomreli údajne neskoršie na následky zranení), 27 udí bolo zranených, z toho 10 ažko. Zraneným poskytli zdravotnícke ošetrenie, adekvátne vtedajšej dobe, nemocnice v Dolnom Kubíne, Ružomberku i Martine. Z Oravy okrem manželov Krupovcov zahynuli i Ružena Glückstahlová z Tvrdošína, ktorá bola pred blížiacim sa vojnovým nebezpeím odprevadi otca do ústavu v Levoi, Alojz Pazdúr z Podbiela a Dolnokubínanky p. Jurecká a p. Dzureková, Pätnás Oravcov sa zranilo. Tragickú udalos neprežili ani rušovodi a kuri nákladného vlaku a, ako udávajú citované noviny, z cestujúcich motorky, ktorá bola dos obsadená, zostalo na mieste mtvych sedem udí a sedem udí neskoršie podahlo zraneniam. Noviny uverejnili aj zoznam obetí a zranených.
o bolo príinou tragédie?
Slovami dneška – zlyhal udský faktor. Noviny Slovenská politika uverejnili úradnú správu: „Príinou nešastia bola pravdepodobne nedbalos vlakvedúceho motorky, ktorý si nevšimol signálu pri križovatke vo Velinej, že má zastavi“. Poda cestovného poriadku mal totiž osobný vlak aka na križovanie sa s nákladným vlakom vo Velinej.
Život kráal alej. Ubiehajúce roky však len vemi pomaly zmierovali boles a nahrádzali ju spomienkami. Aj ke smutné výroia si nezvykneme vemi pripomína, 60. výroie tejto udalosti nemôžeme opomenú. Išlo o jednu z najväších udských tragédií v novodobých dejinách Oravy. Udalos hlboko zasiahla do životov mnohých udí a na dlhé desaroia zanechala v pozostalých smútok a žia. Nech je výstrahou pre nás všetkých.
Poda rozprávania Etely Kocianovej, rod. Krupovej a Jozefa Krupu spracoval Jaroslav Kocian
