Každý z nich mal zhodou okolností vlastné smutné skúsenosti, pamätajúc na pôrody svojich žien. Výpravca dokonca pred mnohými rokmi novonarodenú dcérku sám pochovával, kým manželka ležala v nemocnici. A teraz toto... - Máme dôvod bá sa, - zdôvodovali si svoj „nechlapský“ strach.
Na starukom, rozheganom výhybkárovom stole dnes leží ohmataný zošit, zopár papierov a mucholapka. Z nioho nespoznáte, že práve tu, chlipnúc si prvý vzduch, po prvýkrát zaplakal malý lovieik.
Chlapi rozprávajú...
Bol utorok 23. júla, služba ako stovky iných. Do staniky v Dlhej nad Oravou vchádza vlak . 7906, smerujúci z Trstenej do Kraovian. Prvým signálom neobyajnosti toho da bolo vzrušené varovanie vlakvedúceho Petra Stasa, že vo vlaku je rodiaca žena a potrebuje o najrýchlejšie odbornú pomoc. Ladislav apaj ihne poslal výhybkara Antona Mikuláša do blízkeho zdravotného strediska. Hoci Antonovi chýbalo do dôchodku odrobi už len sedem „šícht“ bežal sa mladík, ako odušu. Medzitým dvaja muži pomohli z vlaku mladej mamike Silvii. Peter Stas už po druhýkrát súril mobilom záchranku, tá však zasahovala inde. Železniiari si teda museli poradi, ako vedeli.
Neakaný pôrod sa „ohlásil“ mamike Silvii už pred Podbielom. Bolo vekým šastím, že v poloprázdnom vlaku sedela cez uliku oproti nej zdravotná sestra. Jej skúsené oko si všimlo bolestivý k v Silviinej tvári. Prisadla si:
- Máte bolesti?
- Uhm...
- Kedy máte termín?
- Až deviateho... Toto je priskoro...
Silvia bola práve na ceste ku svojmu lekárovi vo Vrútkach, akala ju bežná pravidelná tehotenská porada. Poda výpotov bolo do pôrodu ešte dos asu... Ale dieatko malo iný názor a silou-mocou sa hlásilo na svet.
- Nebojte sa, o chvíu sme v stanici, zavoláme sanitku, - upokojovala sestrika rodiku, ktorú zachvátil alší pôrodný k.
Kúsok za Podbielom si všimol Peter Stas zmätok vo vozni, rovnako, ako ženy z alšieho voza. Kým vlakvedúci volal sanitku, ženy, o ako prekvapené, vypratali vagón, aby mala Silvia aké-také súkromie. Vlak vchádzal do stanice v Dlhej nad Oravou.
Kým výhybkár bežal po pomoc, výpravca poskytol Silvii a sestrike útoisko v dopravnej kancelárii. Jediným pohybom zmietol všetky veci z kolegovho starukého, rozheganého stola. Miesto pre pôrod bolo pripravené. Hoci bol Ladislav apaj nanajvýš rozrušený, schytil ervenú iapku, výpravku a píšalku. Vlak nepoká, hoci pár minút meškania už nabral. Ešte hadí za posledným vagónom, ke lapajúc dych dobiehajú zo strediska lekárka a dve sestriky.
- Tam..., - stihol ich nasmerova na kanceláriu. Práve vas. S kolegom zostali vonku.
- Modrie nám, rýchlo... - Sestrika sa však, našastie, akala zbytone. To len dieatko, derúce sa na svet ešte nevedelo, že má aj dýcha. Až jemné plesnutie ruky doktorky Slamkovej novorodenca prinútilo nadýchnu sa, aby z hrdielka vyšiel jeho prvý pla. Všetko bolo v poriadku. Celá udalos sa na stanici rozkrútila o 9.35 h. Ke prišla sanitka - o 9.55 h, jedna zo sestriiek už držala v náruí v osuške zabalené tretie Silviino dieatko. Syna Patrika. Vážil 2,46 kg, meral 49 cm. Hoci Silvia neoznaila pôrod v kancelárii za najpríjemnejší zážitok a radšej by bola porodila v nemocnici, napriek tomu bola šastná, že napokon všetko dopadlo dobre. Ve mala vlastne šastie – na dobrých a šikovných udí, ktorí sa o u postarali.
Výhybkár Anton Mikuláš si spomína na prípad, ke asi pred 50-timi rokmi vypravili z Dlhej mladú mamiku do pôrodnice v Trstenej. Bola tuhá zima, nákladný vlak bol najrýchlejším spôsobom prepravy. Vtedy to nedopadlo dobre. Dieatko sa síce narodilo zdravé, no mamika zomrela na zápal púc.
Pred tromi týždami však malo šastie na stanici v Dlhej „domovské právo“. Po prvýkrát v histórii slovenskej železnice suplovala pôrodnú sálu dopravná kancelária.
Melánia PASTVOVÁ
