Paovi Hviezdicovi a jeho rodine 31. december 2002 zostane v pamäti do smrti. Dospelým ako veer skoro tragický, deom ako veer komický. Pako Hviezdica mladší napísal domácu úlohu zo slohu na tému Najkrajší Silvester na štyri strany. Posledná veta slohovej práce bola: Taký Silvester už nezažijem.
Pao Hviezdica senior, ako každý vzorný otec, pripravil s manželkou Vierkou radostné Vianoce. Na Silvestra nechcel zosta pozadu za inými modernými otcami. Vari za pä stoviek nakúpil prskavky, raketky, kolotoové hviezdice, balkónové odpaovaky. Pretože decká boli netrpezlivé, šli hne po veeri do záhrady. Mladý Pako vzal dva klince a kladivo, klincami pribil na stromy do výšky pokia doiahol - hviezdice. Otec zapálil... najprv sa krútili pomaly, potom pridali na rýchlosti a prskali a praskali, svietili, krásne svietili! Susedia boli na balkónoch, jedného držala žena v otvorenom okne za pižamo, aby nevypadol, deti boli na streche, na ceste, poza ploty... Potom nasledovala alšia batéria pripravená ako vojaci: vysoko lietajúce dáždniky, o vyletia až nad mesto, otvoria sa nad ním vo všetkých prskajúcich farbách. Boli len dva, lebo sú drahé, ale stáli za to!
Na zvyšok predstavenia museli všetci poka až do polnoci. Starká, najstaršia z rodu, prepínala kanály televízie a ni sa jej nepáilo. Hadala Lasicu a Satinského, lenže jeden z nich smútil, ako vie smúti len ozajstný klaun a druhého si Pán Boh povolal k sebe, aby aj v nebi bolo veselšie.
Ke si pripili na nový rok (deti detským šampanským), otec Pavol povedal významne: „Deti na balkón! Zostate stá pri zábradlí a nesmiete by vyššie, ako zábradlie, aby sa dakomu dao nestalo.“ Potom otvoril okná a tým, o boli v obývake, povedal: „ Otvoril som, aby ste tú nádheru videli v plnej kráse. Na chvíu to vydržíme aj v chlade. Mama, preho na starkú sveter.“ Potom šiel na balkón a podpálil prvú balkónovú raketku - rýchlobežku. Desa rakietok bolo spojených do série; zdvihnuté do takej výšky, aby nevleteli do susedovho humna.
Potom to zaalo: prvá raketka vbehla do obývaky, prebehla chodbou, polietala po spálni a tam, pod posteou - našastie - zhasla. Periny sa nechytili. O pár sekúnd druhá rýchlobežka: zastala v obývake, pozrela sa na televízor, zaiernila ho, preletela popod stôl, popri fotelkách, pristavila sa na sekundu pri starkej a prskla jej smerom hore, popri roztiahnutých nohách, zopár hviezdiiek. Tie spálili silonky na stehnách starkej a - zhasli. (Starká si silonky naahovala slávnostne len na veké sviatky). Ke zacítila pálenie, vyhodila z vázy na stole kvety a vyliala z nej vodu do svojho lona. Až potom vyskoila na fotelku ako zamlada a skríkla. Tretia raketka lietala zásadne popod plafón a svojím chvostom maovala ierne pásy. Štvrtá našla Vierku Hviezdicovú ležiacu na skrini dolu bruchom. Posvietila si na Vierku chvíku, pozrela sa jej do vyplašeného oka. Vierka šepkala: Kriste Jéžiši... Piata, šiesta a siedma oblietali okolo majstra techniky Paa Hviezdicu staršieho, ktorý stál uprostred obývaky ako soný stp s vypleštenými oami, v ktorých bola napísaná hrôza a neustále šepkal: „Pripevnil som ich opane... mal som ich da opane... rakety boli nie do mesta, do izby boli...!“ Ostatné raketky síce prskali, ale nevyleteli. Boli to proletárky bez práce.
Deti na balkóne výskali nadšením. Malá Elenka dostala záchvat kania...
Zhruba okolo jednej po polnoci sa rodina spamätala. Potom zaali vynáša nábytok.
Na Nový rok otec Pao vybehol na chodbu v maliarskej apici a so štetkou v ruke. Sused sa ho spýtal: „Mauješ vari?“ Pao, letiac dolu schodmi do pivnice po alšie vedro, odpovedal v rýchlosti: „Nestihol som pred sviatkami...“
Ján Štepita
