Aj ke od odchodu jej rodiny z nášho prostredia ubehlo už neuveritených 31 rokov, verím, že nie som sama, komu pred vnútorným zrakom defiluje podoba aktivít, ktorými v Nižnej žila. Uila dejepis na ZDŠ. To bolo jej pracovné zaradenie. O tom by viac vedeli poveda bývalí kolegovia. V mojich spomienkach zostane ako neúnavný osvetový dobrovoník v ase, ke sme o samostatnom závodnom klube (i dome kultúry) len snívali. Horlivo pracovala v Knižninej rade, pri organizovaní besied a literárnych programov, nechýbala pri zrode prvej celoštátnej amatérskej filmovej súaže „Or – 8“, ktorá svojou tradíciou a výsledkami bola na Slovensku priekopníckou. O tom by lepšie svedili tí, ktorí ju každé dva roky s nadšenou obetavosou pripravovali. Ako lenka výboru Závodného klubu najviac fandila práci s demi v takých oblastiach, ktoré neboli v tých asoch bežné, kladúc dôraz na všestrannos. Jej zásluhou bolo, že aktívne vyvíjalo innos 10 krúžkov detí (len pre pripamätanie si – boli to hádzanári, volejbalisti, jachtári, džudisti, plavci a potápai, turisti, filumenisti, numizmatici, fotokrúžok a macramé). Matka – Tesla štedro dotovala túto innos, lebo vedela, že sa jej to vráti v rozhadených pracovníkoch. Z krúžkov dospelých sama aktívne pracovala vo filmárskom, ktorého spoluzakladateom bol jej manžel.
Neprišlo jej zaažko zúastova sa brigád na rodiacom sa miestnom JRD, lebo pri tejto práci mohla bližšie preniknú k jadru obyajného oravského loveka. Pamätníci vedia, o om hovorím.
Prišla z iného prostredia a vemi chcela, aby jej tunajší domov nebol len trvalým pobytom, razítkom v obianke. Nadchýala sa oravskou prírodou a poznávala ju doslova z prvej ruky. Lej jeden detail: Koko rodiov by sa dnes vydalo z Nižnej cez Prasatín po Skorušine, s detským športovým koiarikom a dvoma malými demi, pešky do Oravíc?!
Rozprávajúc o tejto „púti“ s odstupom asu jej od smiechu tiekli slzy po lícach.
Ke sa v lete 1990, prvý raz od odchodu z Nižnej, odvážila s manželom dovolenkova na Orave, išli do súkromia v Zuberci. Odtia tykadlami spomienok ohmatávali známe miesta, stretali sa s umi. Pani Káa si našla as a prežila jeden de v tábore mladých turistov na Hutách. Bola nadšená demi a ich aktivitami, prešla sa Kvaiankou i Boroviankou a úprimne žasla nad aliou zlatohlavou, ktorá rozkvitla rovno pri chodníku... Tak vemi sa jej žiadalo vráti sa do známych miest.
O pár rokov, pri 600-ronici Nižnej, bola medzi oficiálnymi hosami za manžela, ktorý medzitým odišiel do nenávratna. Autentickými spomienkami priblížila novej generácii Nižanov aké to bolo, ke sa TESLA stavala na nohy. Bola dojatá milým prijatím, stretnutiami so známymi po tokých rokoch a srdenou bezprostrednosou. Súbila, že ešte urite príde. Súbila... Miesto jej návštevy prišlo smútoné oznámenie, že v ase medzi Vianocami a Novým rokom odišla za svojím Vladimírom.
Ak uprostred leta v Kvaianskej doline nezabudne vykvitnú alia zlatohlavá, Tvoje milované „lilium martagon“ – pošleme Ti po nej pozdrav!
Marta Toningerová
