„Prví zomierajú najlepší - aj v tom sú prví.“ (Tomáš Janovic)
Ke sme sa pred takmer dvoma rokmi spolu s kolegami zo študentského asopisu pýtali Júliusa Satinského o by si prvé prial, keby z rieky vylovil zlatú rybku, povedal úprimne: - Na to by sa dalo odpoveda: zdravie svojich detí, aby som žil 150 rokov a podobne, ale to sú také patetické odpovede! Ja by som chcel ma hárem. Je to hodnotné a je tam strašne vea žien. Druhým mojim želaním by bol stolek „prestri sa“, no a posledným „palica von z vreca“. Bola by na všetkých dospelákov, ktorí sa hádajú kvôli kadejakým zbytonostiam.
Po tomto stretnutí som mal možnos posedie si s Júliousom Satinským ešte pri jednom priateskom rozhovore. Výsledkom bolo interwiev pre regionálny týždenník Naša Orava, ktorý vyšiel vo vianonom dvojísle v roku 2000. Ke som sa predminulú nedeu dozvedel o jeho náhlom skone, úprimne som utoval, ako dopadlo naše posledné stretnutie. V rozhovore som mu totiž vemi nástojivo protireil. Tvrdil som, že ke mladí udia zo Slovenska vycestujú, väšina z nich sa už naspä nevráti - argumentoval som skúsenosami mojej generácie.
Pán Satinský bol však iného názoru: - Nech len idú. Nauia sa o a ako. Potom nech prídu na Slovensko a ukážu nám starým, kde je sever.
- Odpuste, pán Satinský, myslím si iné. Najmä ak si porovnám, aká životná úrove je tu a aká v zahranií, - odpovedal som.
- Bolo by zlé, keby ste vlastný názor nemali, - skonil našu debatu.
Skôr než sme sa rozišli, poprial mi všetko dobré. Dohodli sme sa, že sa ešte niekedy v budúcnosti stretneme a porozprávam sa s ním - ale už ako redaktor nejakého celoslovenského denníka. Naša dohoda sa nenaplnila: stretávame sa s ním síce na stránkach opä, ale opä v regionálnych novinách a ja nie som redaktor, ale študent žurnalistiky. A nie je to ani rozhovor, o píšem. Skôr akési neusporiadané spomienky, moja symbolická rozlúka. Napriek tomu verím, že tieto riadky si urite „preíta“. Aj teraz vnímam odniekia jeho pohad. Vo vzduchu cítim tabak, ktorý - s detskou plienkou okolo krku - šnupal poas nášho skôr kamarátskeho než novinárskeho rozhovoru. Poujem jeho kýchnutie...
itateovi netreba Jula Satinského zvláš predstavova, aby vedel, kým tento vzácny lovek bol a kde všade bude chýba. Aj legendárne duo Lasica & Satinský v om stratilo jednu polovicu. Správa o smrti Júliusa Satinského prišla náhle a neakane. Hoci sme to všetci akali. Život ide alej, ale slová, že všetko v živote je nahraditené, teraz akosi strácajú platnos. Nie sú namieste, povedal svetu poas poslednej rozlúky s Júliusom Satinským jeho kolega Milan Lasica. Slová premáhalo dojatie...
Kdesi som ítal, že existuje uritý pocit generanej súnáležitosti. Najviac ho možno precíti vtedy, ke zanete pomaly a nenávratne stráca dlhoroných priateov. Zanovito som tento fakt odmietal s tvrdením, že ma sa to nedotýka a dotýka nikdy nebude. Sledujem však, ako sa pomaliky lámu kryhy generanej pevniny, ktorú sme my mladí obdivovali. Jožo Urban, Dežo Ursíny, Jaro Filip, Július Satinský... To sú mená udí, ktorí nieo znamenali. Minulý as som použil zámerne len z jediného dôvodu. Nie však preto, že už ni znamena nebudú, ale iba kvôli tomu, že už medzi nami nie sú.
Ke zomrel Jaro Filip, jeho dlhoroný priate a spolupracovník Július Satinský v Domino Fóre napísal: - Rád by som vyzval všetky Smrky, aby chodili po svete pešo... Poriadna Smrka by mala chodi pešo a popod nos si mrmla: „Pomaly alej zájdeš.“ Keby to tak bolo, mohol by som splni dohodu, ktorú som s Jarom Filipom kedysi dávno uzavrel. Dohodli sme sa, že umrieme z nudy v roku 2035... Ale opakujem: v roku 2035! Dohoda zostane nenaplnená. Tristo hrmených aj so Smrkou!
PS: Pán Satinský, tá dohoda s Jarom Filipom, na rozdiel od tej našej, bola, poda ma, naplnená. o z toho, že ste obaja nezomreli z nudy? Teraz ste spolu. Tristo hrmených aj s dohodami, tak vám to vyšlo! Ozaj, zaujímalo by ma: ako to robíte?
Vlado Buzna