Štvrtok, 9, januára o 06, 20 hodine. Na trstenskom autobusovom nástupišti v tuhom mraze podupávajú udia, akajúci na spoje. Vošiel som do kaviarne. Nekúpil som si ni. Pani spoza pultu na ma krií: - Ujo, toto nie je akáre! akáre je veda! akáre je však dôkladne zamknutá. Záchody sú v akárni, ak vás to privemi durí, môžete zájs za novinovú búdku, ale rýchlo, aby vám kožtika nezamrzla!... Vrátim sa do kaviarne. Hovorím: - Kto má od akárne kúe? Pani nevie. Pýtam sa: - Kto ich má? Majite nástupiša? Vychádzam z kaviarne von, netreba šokova tú pani za pultom znovu... Pozerám, i sa neobjaví mestský policajt, ktorý má na opasku zavesený veký kú a otvorí miestnos potrebnú všetkým uom. Mestský policajt sa neobjaví. Mám zavola primátorovi? Nebudem ho za rána predsa otravova takými hlúposami. Pani v nevykúrenej kaviarni, s tromi chlapmi pri pulte, mi príde poveda: - Možnože technické služby to majú na starosti. Nemám odkia zavola. Z Pošty sa dá, zatia mi môže utiec autobus. Autobus o 6, 21 neprišiel. Asi primrzol. alší spoj do Námestova prišiel o 6,40 s krátkym meškaním. Autobus sa podobá na zamrznutý pojazdný plech. Všetko je zmrznuté na kos. Ale motor ide. Šofér je naobliekaný ako polárnik. Na skle dvojitá vrstva adu. Sedadlo ako studený hrniec vytiahnutý z chladniky. Kedysi bolo heslo, na ktoré boševickí papaláši rýchlo zabudli: VŠETKO PRE LOVEKA. Aké heslo je aktuálne dnes?
Joša
