Opýtali sme sa manželov Feldekovcov:
Istý as ste obidvaja pôsobili v niekdajšej Tesle Orava. Ako spomínate na roky, ktoré by sa dali nazva aj vašimi prvými dotykmi s novinárskym a literárnym perom?
ubomír Feldek: - V nižnianskej fabrike som sa ocitol ako neskúsený novinár. Musel som robi všetko. Tlaový dozor sme mali v Dolnom Kubíne, tlaiare v Ružomberku. Aj mi to vyhovovalo, dve služobné cesty týždenne boli isté. Závod vtedy žil vlastným životom, každý sa s každým poznal. Najdôležitejšie bolo, aby v novinách nevyšlo nieo, kvôli omu by som sa bál vyjs alší týžde z kancelárie závodného asopisu a prejs po závode, aby tam po mne nieo udia nehádzali.
Stávalo sa to?
- Stali sa prípady, že udia boli nespokojní. Jedni mi dali informáciu, druhí potom tvrdili, že to bolo inak. Každému by som, mimochodom, prial vyskúša si novinárinu. Aby bol každý de konfrontovaný tvárou v tvár s umi, o ktorých píše. Prináša to zdravý pocit zodpovednosti. O tom by vedela rozpráva aj moja manželka. Pracovala vtedy na páse, zlepšovala si kádrový profil, aby mohla ís študova na vysokú školu. Aj ona tam viedla noviny - nástenné.
Oga Feldeková – Nevedela som vtedy ešte doceni, o sa v dušiach jednoduchých udí, tetiek v šatkách, ktoré prišli zo vzdialených dedín, odohráva, o ich dokáže nahneva. Raz celú našu výrobnú linku odfotografoval istý lovek a priniesol fotografiu. Ja som ju, ako pásová „novinárka,“ prilepila na nástenku. Na druhý de som našla svoju kolegyu, tetku, úžasne rozúlenú. Nadávala, kriala, plakala... Netušila som, o sa stalo. Nakoniec to z nej vyliezlo. Vraj ju manžel doma zabije, lebo bola na tej fotke. Vekos jej hlavy na fotografii nebola väšia ako špendlíková hlavika, pätnás nás tam bolo. Iba ona sama seba spoznala. A zrejme ju rozoznal i jej manžel. Odlepila som fotografiu a - stále bola nahnevaná. Pozrite sa na dnešné bulvárne plátky! Priala by som ich redaktorom, aby napísané a vymyslené museli konfrontova s umi, o ktorých píšu. Poslala by som ich medzi takéto rozjedované tetky, aby poznali, aká je to robota. (vš)