Uznesením Vlády SR a Rozkazom Ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií SR boli totiž zrušené 1. januára 2003 tabuky mierových a vojnových potov Železniného vojska... V praxi to znamená, že vojaci základnej služby na Orave doslúžili, vojaci z povolania boli prevelení do iných útvarov, mnohí zamestnanci však i na úrad práce...
Svoju históriu písali dolnokubínske kasárne od roku 1921. Vtedy tu vojsko postavilo kasárne s núdzovými drevenými barakmi. Avšak o osem rokov neskôr sa posádka nasahovala už do nových murovaných budov. Pred tým, ako v roku 1958 prebralo kasárne železniné vojsko, pôsobil v dolnokubínskych kasárach aj peší pluk, i jednotka leteckého náhradného pluku, cviili sa tu tyloví špecialisti, školská strážna rota, útvar automobilového smeru...
Železniné vojsko, ako zvláštny druh vojska malo za brannej pohotovosti štátu zabezpeova bojovú innos armády uskutoovaním obnovy, výstavby, technickej ochrany železníc, zabezpeovaním prevádzky na nich a malo ochraova vybrané železniné objekty. V období mieru plnil útvar deklarované úlohy cestou odborného výcviku v rámci rezortu dopravy.
Vojaci slúžiaci v Dolnom Kubíne zanechali stopy práce na stovkách kilometrov železniných tratí na území celého bývalého eskoslovenska, podieali sa na výstavbe Východoslovenských železiarní, mnohých železniných staníc, robili generálnu opravu Historickej lesnej úvraovej železnice na Kysuciach, vymieali podvaly, upravovali rozchody koajníc... Nechýbali však ani pri rôznych záchranných akciách, zachraovali študentov zasypaných lavínou, v súinnosti s políciou asistovali pri zavedení slovenskej meny, špeciálna ekologická jednotka odstraovala rôzne havárie...
Napriek stálemu nasadeniu si ešte aj dnes veselo zaspomínajú na život v kasárach ich bývalí zamestnanci.
Plukovník v zálohe Emil Tomášek nikdy nezabudne na takzvanú rómsku rotu. – Bol to naprosto cudzí prvok v organizanej štruktúre útvaru. Pridelili nám vojakov, z ktorých prevažnú väšinu psychologické testy zaraovali na úrove 11 až 15-roných chlapcov, no v skutonosti mali 20 a 25. Organizane mala rota pri plnej naplnenosti 100 udí. Našim cieom bolo týchto rómskych vojakov naui íta a písa, váži si prácu a získa kvalifikáciu pomocného železniného robotníka.-
Rómska rota uznávala iba svojich veliteov. Na veliteov iných rôt reagovali slovami: „To nie sú naši.“ Ke sa im zdalo, že doma v rodine sa vyskytli nejaké problémy, jednoducho, ušli z kasárni. – Jediné, o v týchto prípadoch bolo dobré, - spomína plk. Tomášek, - že sme vždy vedeli, kde ich nájdeme.
Najhoršie vraj boli situácie pred Vianocami a Vekou nocou. – o to dalo práce, udrža rómskych chlapcov v kasárach. Vymýšali si najrôznejšie príbehy. Raz prišiel jeden z nich pred velitea a povedal: „Matka si zlomila nohu, otca a staršieho brata zatvorili v echách. Ke neprídem domov, tak moji piati mladší súrodenci, v pote pä, umrú od hladu. Musím zabi sviu, aby mali Vianoce.“ Velite rozhodol, že mu udelí dva dni zvláštnej dovolenky a jeden de na cestu. Vojak reagoval: „Pán velite, žiadam štyri dni dovolenky, lebo máme dve svine...“
Rómski vojaci sa silou-mocou snažili prácou vyrovna bielym vojakom. – Do dejín železniného vojska sa zapísal ich výkon pri demontáži koajových polí, kde demontovali za jednu zmenu 860 bm. Takýto výkon sa nepodarilo dosiahnu, pokia si pamätám, žiadnej jednotke, - píše vo svojich spomienkach Emil Tomášek.
Lýdia VOJTAŠŠÁKOVÁ
