V záhradke, ktorú mala na mysli, pobrechávalo 13 psov, v izbe priadli maky. A týmto štvornohým spolubývajúcim odkázala 50-roná Daša svoj dom.
Vchádzame do drevenice, otvárame dvere kuchyne. Ovanul nás zvláštny pocit. „Nebojte sa,“ reagovala domáca.
„Toto je Filipa, vemi agresívna na ostatné maky, toto je Nožka-Ponožka, tamto Miško, toho som našla na hnoji. Pozrite, má teraz chrípku. Tento kocúrik sa volá Cesto. Preo? Cesto ako cestovate, narodil sa pri peci v šuplíku na drevo. Ke bol maliký, ako prvý najipernejší utekal - cestoval, skrýval sa kade-tade, najastejšie pod zrkadlom. Jakub je kastrovaný, Oika má krásne oi a najmladšiu potvorku, ktorú voláme Bac-bac, som našla na dvore. Aha, najväší kocúr je Lumpo. Potom mám ešte ierneho 9-roného Privandrovalca... Jakub vera spadol do oleja. Chcela som vari, strhol panvicu a oblial sa, má devä mesiacov. Hen je matka malého Filipa, pre dlhý zdvihnutý chvost dostala meno Anténka. Pri varii je Tigris, na umývadle Bambuka, na posteli Pea, Kasandra...“
Dokopy 20 maiek!
„Škoda, že ste nevideli, ako krásne mi strhli záves. A kde je Filip? Filipko, Filip, ukážeš hosom ako ma úbiš?“
o vás viedlo k deleniu sa o príbytok s tokými zvieratami?
„Už ako diea som mala ovcu, psa, líšku. Ku vzahu k prírode a najmä zvieratám ma viedol môj otec. Viem, že normálnejšie je chova nieo, o sa dá zjes. Tak sa správajú všetci udia. Vraj preo nechovám sliepky, hovoria. Ale kto dá lásku nechceným zvieratám z ulice? Dnes mnohí chodia pozera do arboréta na chránené stromy, chránime veryby, slony... Aj pes a maka majú predsa právo na život.“
Dagmar Vydrová sa prisahovala do Sihelného pred štrnástimi rokmi. Vtedy chovala jednu štvorronú suku. Potom ktosi priniesol dvoch postihnutých psíkov, neskôr pribúdali alšie a alšie.
„lovek sa necíti sám. Vo svojom veku pri svojom zdravotnom stave mi dávajú pocit, že som ešte niekomu potrebná.“
Nakmi toko spolubývajúcich, a to sme ešte nespomínali psov pred domom, musí by nároné.
„Nehladujú, ale ak by sa našiel sponzor, bola by som vemi rada. Mám o robi, aby sme spolu vyžili z príjmu 4 300 korún. Pomáhajú mi však aj susedia i Sloboda zvierat. i už lacnejším mliekom, prácou, liekmi, radami. Som slabá, mám iba 32 kíl. Pani Chrušáková mi aj teraz poas snehovej kalamity v dedine zabezpeila krmivo. Som vaná ošetrovateom zo Slobody zvierat Etke a Petrovi, Katke Balekovej, Dr. Rastislavovi Kolesárovi...
V kúte zabrechalo.
„Po sa ukáza, Ajinka!“
Malinký psík, vraj má genetickú chybu. Vliak nedorastie, srs mu zakrýva iba labku a hlavu.
Zadnú izbu v súasnosti obýva suka s osemdovými vliaikmi. V mrazivých zimných doch však poskytla teplo všetkým psom.
Vychádzame na dvor, ovanul nás erstvý vzduch. Zoznamujeme sa s alšími domácimi.
„Lapaj, Huncút, tam Brutus, Nero, Papaja, Pluto je slepý od narodenia, vnútri je Ajaxa...“
Pani Daša si obúva ižmy s vydratými pätami. „To od brzdenia,“ hovorí, zapriahajúc do popruhov Lapaja. A – hybaj na boboch dole ulicou. Aj nákupy sa tak stávajú jednoduchšími.
Obianske združenie Sloboda zvierat je bohatšie o nehnutenosti a – zatia - 34 zvierat. Dagmar Vydrová im darovala dom v Sihelnom i so záhradou. Sloboda zvierat sa „na oplátku“ zaviazala zabezpei pohreb Dagmar Vydrovej poda jej vôle. A pani Daša si praje, aby bolo jej telo po smrti spopolnené a rozsypané v záhradke pri dome. Poda nej aj to je úcta k zvieratám. Útulok pre opustené zvieratá vraj potom dostane názov Slnieko. „Tak volám Katku, ošetrovateku zo Slobody zvierat,“ hovorí.
„Mám zdravotné problémy, minule som odmietla hospitalizáciu. Lekári by mi predpísali akurát rehabilitáciu. No a treba mi viac rehabilitácie ako mám doma? A okrem toho nemám as. Na jar sa kotia maky, v lete chodím na hríby a maliny, jese je daždivá. No a v zime? Kto by z takejto nádhery odišiel,“ pozrela sa s úsmevom na kde svojich štvornohých spolubývajúcich.
Lýdia Vojtaššáková
