elný ústavný inite Slovenska okrem iného povedal: „V našej krajine musí by pekne a isto aj zvonka, aj zvnútra.. Všetci sa o to musíme priini...“ Pri televíznych obrazovkách zaznel potlesk státisícov.
Predstavite ítal, že na Slovensku kedysi panoval krá, ktorý si preveroval, i sa v jeho krajine uplatujú panovníkove nariadenia, patenty, zákony. Aj to si preveroval, ako žije obyajný ud. Náš ústavný inite povedal svojmu hovorcovi: „Na dva týždne sa stratím. Dao vymyslíš, máš za to dobrý plat, nie?“ I preobliekol sa za tuláka. Putoval. Stopom. Na bicykli. Pešo. Vošiel do jedného malého mesta, v ktorom kontajnery boli plné smetí, popri nich bola nová skládka, na brehu rieky veda bytoviek povysýpané všelio, smeti, zhnité lístie, faše; do rieky udia vylievali zvyšky pomyjí, prepálené oleje, prehliadky rastlín a odpadu z vyistených záhrad, opadané omietky, staré štetky. Rieka, kedysi istá, mala na dne zvyšky konštrukcií, staré umývadlá, dvere z havarovaného auta, kostru z prasaej ohlodanej hlavy, vyhodené revá puchli zachytené na konároch spadnutých rakýt. „udia!,“ zvolal inite“, robte voao s tým potokom! Ve nealeko sa kúpu vaše deti!“ Mestskí policajti ho vyhnali na hranicu chotára s príkazom: Naše mesto tulákov nepotrebuje!
Vošiel inite do urbárnej hory. Rúbalo sa v nej veselo. Lesné kolesové traktory vyahovali stovky kubíkov dreva k ceste. Kade traktory prešli, tade zostali po nich hlboké brázdy po pneumatikách, širokých ako slonie nohy. Do koají ihne natiekla voda z nealekých moiarov, z mokrého podhubia, z ihliia, napadaného za desiatky rokov storonej hory. Hore koajami utekali zmätené mravce, chrobáky, lesná zver, vtáctvo nebeské sa doasne presahovalo o pár kilometrov vyššie. Po hore sa nedalo prejs. Dalo sa - v ižmách aj za sucha. Tade, kade sa dalo, boli v troch vrstvách prekrížené haluze, einy, marast, piliny... Na skládke dreva nakladali na veké autiská s klanicami viackubíkové kusy a odvážali kamsi na pílu. „udia!“ skríkol ústavný inite, „vy kvôli momentálnemu zisku niíte storonú horu!“ Na skládke kontroloval predseda urbáru, i všetko beží, ako má. Všetko bežalo ako po masle. Predseda, maliký vzrastom, ale veký o do organizovania stáleho prílevu kapitálu, sa tváril ako Posledný Feudálny Pán. Veda neho stáli dve dvojnohé gorily. Prikázal im: „Vyvete ho a hote do potoka!“ Vyviedli ústavného initea na kraj hory a hodili do potoka.
Vošiel inite do peknej dediny, v ktorej bolo všetko naoko krásne. Spýtal sa okolo idúceho: „Akože si tu žijete?“ „Šak vidíte. Dobre sa máme!“ „A akože žijete Inak? Nie na povrchu, ale medzi sebou!“ „Aha! Vy ste asi spisovate, alebo kaz, nie?“, spýtal sa dedinan. „Nuž, ako vidíte, dedina je krásna, v každom druhom dome auto, plastové okná, pekné záhradky, v prístavbách penzióny, v každom treom dome obchodík, pizzeria, minibar, pub, krma, a podobne.“ „Na a - inakšie? Medzi sebou?,“ spýtal sa inite ústavný. „No, Jožo sa súdi s Jurom kvôli dedistvu, Eliáš so synom, lebo ho okradol. Gašpara, ktorého volajú Gašo, sa každý bojí, lebo vraj patrí do okresnej a krajskej mafie, tamha, práve fujazdí na svojom mercedese. Každú chvíu sa dakto rozvádza, deti prídu zo školy a uia sa od malika zarába, lebo ich to aká. Musíme sa usilova. Snaži. Špekulova, ako z peazí urobi ešte viac peazí...“ Dozvedel sa starosta obce, že akýsi potulný otrhanec chodí z domu do domu a vypytuje sa na medziudské vzahy. „Jožo,“ povedal starosta obce osobnému šoférovi, „naštartuj a odvez toho skaderuka-skadenoha k rýchliku, zapla mu lístok a do vrecka mu daj stovku, nech nebalamutí slušných udí.“
Ústavný inite mal v nedeu v televízii prejav k národu. Otvorene hovoril o tom, o videl, o poul, o skúsil.
V koalícii nastalo zdesenie... Ján Štepita
