Toto leto sa mi konene podarilo prehovori rodiov, aby ma pustili vyskúša si „ako sa zarába na chlieb“. Nastal de D a spolu s dvomi kamarátmi a kamoškou Evkou sme cestovali – do Brna na brigádu k uhorkám. Poda pokynov šéfa sme sa z brnianskeho nástupiska, všetci vysmiati, pobrali na dedinu, v družstve ktorej nám za dobre odvedenú prácu súbili – na dnešné pomery - dos veké peniaze – v eských korunách. Náš spoj zastal pred družstvom, kde sme boli tiež ubytovaní. A smiech zamrzol – slzy sa tisli do oí pri pohade na po uši zablatených udí v pracovných odevoch. Ale nevzdali sme to. Práca tu bola fakt zaberák. Robili sme dvanás hodín denne na slnku – v 40-stupových horúavách s polhodinovou prestávkou na obed, vlastne obas len poloobed. Ke sa ma kuchárka opýtala, i si dám aj mäso, zdalo sa mi to divné. Nepripadá jej zbytoným, provokaným pýta sa hladného na nieo podobné? - Preo? – odpovedám protiotázkou. akala som hocio, ale slová ženy spoza okienka ma zarazili: - Lebo je zelené, pokazené, sleinka. Najedli sme sa teda zo zemiakov, z ktorých nám urite polovicu skonzumovali muchy a ovady, a tých tam bolóóó. Spávali sme v hospodárskych budovách na vojenských posteliach – na slamníkoch ako umelé vlny. Na všetko sa ale dá zvyknú a tak sa to za dva týždne podarilo sasti aj nám. Nikomu z alej brigádujúcich na družstve nepripadalo udné, že sme sa už po všetkom vemi tešili na de výplaty. Bolo to na nás pozna – poda úsmevov. Už zajtra, zajtra budeme bohatí a odídeme odtia! Normálna strava, udské bývanie a tiež úplne iný prístup k uom – to všetko nás aká na Orave - DOMA!
Obleení, so zbalenou batožinou, sme akali na plácu pred dverami šéfa. Po hodine sme tam už upeli, po štyroch hodinách sedeli na košoch a dlaždiciach a po deviatich hodinách sme sa konene dokali. Zaal vola prvých. Tešili sme sa ako malé deti na Vianoce. Rados nás však prešla, ke sme dostali do rúk bankovky. Za šestnásdové tvrdé dvanáshodinovky dvetisíc korún eských. Vyšlo nám to na cestu spä, drobnosti pre rodinu a nieo malé pre seba. Zarobené peniaze sme vlastne boli nútení prestravova, pretože na varenie nebolo asu, a tak v rukých zostalo máloo. Až pri Brne sme však získali prvú praktickú skúsenos „ako sa zarába na chlieb“. Poviem vám, po tých eských uhorkách nám ou poriadne zhorkol... Anna Lajmonová ml.
