Zbrane, tanky, drevo, rašelina, káva, víno, okoláda, aj poské turistky – všakovaký náklad prechádzal železninou stanicou v Suchej Hore, kde strávil takmer celý svoj profesionálny život Anton Novaa. Až do sedemdesiateho druhého roku tu slúžil v modrej uniforme ako robotník i staniný, posledných 10 rokov do dôchodku doslúžil ako výhybkár v Trstenej. Zaslúžený dôchodok si užíva už 19 rokov. Hoci prekonal porážku, ešte stále si dokáže spomenú, ako ho otec, tiež železniiar, brával obas do služby. Bol nadšený, ke mu dovolil „toi“: vlakové súpravy mali v Suchej Hore konenú a lokomotívy sa otáali opaným smerom na špeciálnej toni, ovládanej kukou. To bolo nieo, ke ako chlapa mohol pohnú niekokotonovou horou ocele! Anton Novaa však vemi nerád spomína na vojenskú službu, hoci tú si tiež odkrúcal na železnici. - Bola II. svetová vojna, ažko sa nám vtedy veru dýchalo. Ako vojakov nás vláili po celej republike. Ale v tých asoch ešte železniiari nemali na štreke žiadne ubytovne a tak sme prespávali kade-tade, na laviciach, v akárni, v skladoch, vagónoch, pamätám si dokonca na noc, strávenú v skrini. A nebolo to pri frajerke!
Cez II. svetovú vojnu koajnice v Suchej Hore dostávali poriadne zabra – zbrane, munícia, vojsko, potraviny, to všetko sa práve tu prekladalo na poské vagóny, prichádzajúce k nám spoza poskej hranice. - Všetko sa hne aj v Suchej Hore preclievalo. Nuž, aj sa nám, železniiarom, sem–tam ušlo z prevážanej kávy, vínka, okolády. Bola to vtedy veká vzácnos! - pripomína si niekdajší staniný.
Neskôr ale ustupujúci Nemci vytrhali koaje, stratégia je stratégia. Na suchohorskej stanici zostalo mtvo, až kým neprešiel front. Netrvalo dlho, koajnice boli opä opravené a ruch na stanici pokraoval.
– A tunajšia stanica vtedy veru mala úrove – mala dokonca vybudovanú aj vlastnú kolkáre, – s pýchou spomína Anton Novaa. – Ke prišli poskí turisti, nenechávali sme ich len tak napospas. Ja som mal voz – rebriák, ešte na okutých kolesách, koa. Naložili sme batožinu, turisti posadali hore a hijó do dediny! Aj so spevom! Inokedy, to už bolo niekedy ku koncu fungovania stanice, sme sa nemali ani kde pohnú, všetko bolo zasypané televízormi, ktoré tu akali na colné vybavenie. Ruch však pomaly ustával, na stanici sme zostávali už len ja a Ondrej Kulich, výpravca. Ke stanica v roku 1972 prestala fungova, koaje popraskali a udia ich pokradli, podvaly pochodili rovnako. Aj leš (drvený kame) z násypu, všetko im bolo dobré. Každý dom na okolí, postavený v tých rokoch, má v dekách stavieb osi zo železniného násypu. Na poskej strane je to inak, tam si to udia nedovolili, všetko je schátrané, ale celé.
- Viete o tom, že možno zanú opä premáva poza Suchú Horu vlaky s kamiónmi? Zatia je to len odvážny plán....
– Ach jaj! To by si pýtalo vea peazí! Ale ak peniaze sú, sná by to bolo aj dobré. Ibaže naša stanica už nikomu neposlúži. Odvtedy, ako sa odsahoval jej posledný obyvate - nebohý Ondrej Kulich, všetko schátralo, rozpadlo sa.... Ale udia by zase mali robotu, nielen na štreke, aj colníkov by pribudlo. Je to odvážny plán, ale veru nie márny,- zvažoval nahlas Anton Novaa.
Melánia Pastvová
