Neviem, kde sa stratili Svätoplukove prúty. Možno ich už dakto dávno porozdeoval a niekde odpoívajú v trezoroch našich slovenských vládnych predstaviteov. Bohužia, po jednom, ako relikvie národného unitarizmu; ve týmto našim neduhom sme trpeli od zaiatku našej existencie. Kedy sme boli jednotní? Svätoplukovi synovia, ktorým otec tie prúty zanechal, po ase po jednom prútiku rozdelili. Preto sa neudujme, že od toho rozdelenia sme tisíc rokov v poddanstve trali. Neberme to tak, že identifikujeme, kto nás povýšil na odnárodovanie, ale že to bola iba dejinná nutnos, že sme prechádzali z jedného poddanstva do druhého, od Nemcov cez Maarov po echov. Kto za to môže? Dejiny doprajú slobodu len takému národu, ktorý si ju zaslúži. Neplame teda nad rozliatym mliekom; nehadajme vinu v iných, hadajme ju v prvom rade v nás. Naša nesvornos, strata spolupatrinosti nás doviedla tam, kde sme...
Sme oraz viac rozdelení. Podarilo sa nám rozdeli náš národ na vládnych, protivládnych, podvládnych a obyajných udí, ktorí majú právo voli - ale iba tých „vyvolených“, ktorí sú nakoniec jednotní v zlobe zameranej proti národu. Vládni vládnu, podvládni sa na nich priživujú. A ud? Najväším nešastím je mliaci ud. Po takých skúsenostiach, aké sme zažili, inakším ani nebude. Dakedy si nemohol otvori ústa, pretože si po nich okamžite dostal, teraz otvára ústa môžeš a nikto ti ich nezavrie ani kúskom sústa, o ktoré tak trpezlivo žiadaš. Dokonca sme sa už nauili jes aj tie fiktívne peené husi; namiesto nich nám lietajú iba volebné suby...
Nuž, ke sa nám už podarilo rozkôpkova túto našu krajinu, zapichnime na tie kôpky Svätoplukove prúty, možno nám na tých kôpkach vyklíia... J. V. AGIN
