V kruhu rodiny a priateov by sme boli 21. septembra oslávili sedemdesiatku Ing. Jozefa Vyletela, lena Spolku slovenských spisovateov, ktorý písal pod pseudonymom J. V. AGIN. Dvadsiatehoprvého októbra bude prvé výroie, o sme Jozefa odprevadili na jeho poslednej ceste na cintorín v Liesku.
Bývalého riaditea Štátnej obchodnej inšpekcie vyhodili z rodnej strany aj z funkcie, pretože 21. augusta 1968 bol redaktorom vysielania slobodného slovenského vysielaa Severné Slovensko v Žiline (považovaného strážcami poriadku v socialistickom štáte za ilegálny). Potom bol „preložený“ do Tvrdošína, do bývalej mliekarne, odtia ho „vysunuli“ do Oravíc za vedúceho strediska Severoslovenských vodární a kanalizácií. alej sa už nedalo... preloži nespratníka. Tam „oravický baa“ vládol nad istotou našej vody v neistom a pokorenom štáte. Tam ho navštevovali kamaráti, ktorí naho nezabudli, tam si prišli oddýchnu do „Oázy ticha“ mnohí predstavitelia vtedajšej slovenskej kultúry. Prišli vyvravie svoje bolesti ako rozprávkové bytosti - v Bratislave sa nedal vykria zo seba hnus a vylia hnis, v Oraviciach áno. Jozef nebol donáša, ani tajný spolupracovník bdelej štátnej polície, strážiacej „istotu boševickej spravodlivosti.“ Jozef bol zemou, ktorá si všetko vypoula a zakopala do seba udské spovede. Aj pre toto písal. Verše vážne, aj útoné aforizmy a epigramy. Uverejova nesmel. Tak ich písal po stenách... Zákerná choroba mu nedovolila doži sa okrúhleho výroia.
Bývalí lenovia BÓJE, nepohodlnej literárnej skupiny bývalého Stredoslovenského kraja, vypite 21. septembra na jeho poes pohár istého vína. Jozef bol po celý život istým lovekom práce, spravodlivého hnevu a vekého citu.
Z jeho pozostalosti som vybral glosu, ktorá je aj dnes aktuálna. Zo stoviek Aginových histoforov, fórov a bájok uverejujeme také, ktoré hovoria k dnešku.
Ján Štepita
