Poda minuloroného sítania obyvateov, domov a bytov majú Párnica, Jasenová a Leštiny najvyššie zastúpenie veriacich, hlásiacich sa k evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, bez pár desatiniek osemdesiatpercentné.
Ekumenizmus, teda spájanie cirkví, môže by hlásané zhora, praktizova ho však musia udia na ulici. – Som presvedený, že ke chceme budova ekuménu, musíme zaa u kazov. Nemôžeme aka na biskupov a na podpísané zmluvy, - hovorí evanjelický kaplán Viktor Sabo. V lete sa skonilo jeho úinkovanie v Párnici, kde spolu s manželkou – farárkou strávili presne dva roky. Dnes už pôsobia vo Východnej. Ešte pred odchodom na východ sme ho trocha vyspovedali. – Je to podobné, ako pravda, že z viery vychádzajú skutky, nie zo skutkov viera. Evanjelici majú svoj zbor, katolíci svoj. Každý má svoje bohoslužobné úkony, knihy... Avšak máme spolonú ulicu, na ktorej sa stretávame.-
Spoloné služby ekumenické raz do roka sú už tradíciou, v tomto roku pribudol spoloný dom smútku. Vo filiálke v Zázrivej, kde žije necelá pädesiatka evanjelikov, sa konajú raz za dva týždne Služby Božie v miestnom kultúrnom dome... To sú konkrétne príklady nekonfliktných vzahov medi dvoma vierovyznaniami. – Ak sa my, kresanské cirkvi nebudeme spája, zbližova sa, tak nás východné cirkvi prevalcujú.
Ako ste sa dostali na duchovnú dráhu?
- Ako diea som bol neveriaci. Mal som trinás, ke v roku 1989 prišiel do našej obce mladý kaz a moja stará mama ma prihlásila na nedenú besiedku. Tam som postupne zistil, že veriaci majú celkom iný pohad na svet. Majú budúcnos, vedia, o príde po skonení života tu na zemi. Kaz ma zapájal do organizovania besiedky, pomáhal som mu ui, stal som sa vedúcim mládeže v cirkevnom zbore. Prišiel de, ke som povedal: Pán farár, ja by som chcel by kazom. Jeho odpove bola, že ma bude od toho odhovára, pokia to budem chcie. Vraj to musím cíti vnútorne! Zo strednej pedagogickej školy som si nedal prihlášku na bohosloveckú fakultu, ale na psychológiu a pedagogiku. Nezobrali ma ani na jednu. Hadajúc zamestnanie som zrazu chcel by policajtom. Nemal som však za sebou základnú vojenskú službu. Dva mesiace pred nástupom na vojnu som to pocítil. Vnútorne pocítil, že nielen ja chcem by kazom, že to chce aj Boh. Rozhodnutie som zmenil. Nie policajtom – kazom budem. Na vojenine som sa zaal pripravova na skúšky. Bohosloveckú fakultu som skonil s vyznamenaním a dnes si už inú prácu ani neviem predstavi. Baví ma nieo robi pre udí.
Odchádzate mimo Oravy, pôsobili ste tu síce iba dva roky, mohli by ste ju charakterizova?
- Mrzí ma, že tu prekvitá alkoholizmus, podahli mu nielen muži, ale aj ženy. Je to náš najväší nepriate, rozbíja rodiny. Druhým zlom, ktoré pohlcuje udí, sú rôzne smery, prúdy, sekty... udia sú asto klamaní, nevedia sa bráni, podliehajú. Jednoducho, diabol je všade okolo nás. Ale aj my kazi musíme proti nemu bojova.
Viktor Sabo je zástancom všeobecného náboženstva. Kaz má by v zbore koordinátorom, má získa udí a poveda: Ty máš taký dar, budeš robi to, ty taký, tak to... – zapoji ich do spolonej duchovnej práce.
- Myslím si, že v dnešnej dobe je dôležité, aby kresan ukazoval svoju vieru správaním sa v živote. Nielen v kostole.
Ke sa raz pýtali Gándího, preo nie je kresanom, povedal: - Keby sa kresania správali dvadsaštyri hodín denne ako kresania, tak by som ním bol.
Pozrime sa do slovenských policajných štatistík. Ktovie, i by tu chcel tento slávny Ind vôbec ži.
Lýdia Vojtaššáková