Poznali sa? Malý Teodor, syn dolnokubínskeho šustra, o ktorom je re, mu vraj kedysi doniesol topánky. Stál i medzi žiaikmi, nastupujúcimi do novozriadeného dolnokubínskeho gymnázia, ke pri jeho slávnostnom otváraní recitoval P. O. Hviezdoslav svoju báse. Re je o Teodorovi Hrkeovi, neskôr známom pod menom Theo H. Florin. Už ako diea túžil po diakach, po neznámom, po nepoznanom. Sestra Jolana spomína, ako mu otec raz povedal: Prišijem a dratvou k tomuto môjmu šusterskému stolcu, a bude pokoj s tvojimi diakami! Nebol. Roky strávil v juhoslovanskom Novom Sade, Paríži, Londýne, Prahe. Píše, rediguje, pracuje pre Maticu slovenskú, živí sa i ako vládny komisár pre sociálne podpory, pracuje na eskoslovenskom vevyslanectve v Paríži... Zaiatkom 50-tych rokov ho v Prahe zatýka štátna tajná bezpenos – kauza: buržoázny nacionalizmus! V apríli 1953 sa vracia na Oravu. Toko úvod.
V piatok veer dohrali v zaplnenom hadisku dolnokubínskeho MsKS svoje predstavenia aj divadlá poézie. V priebehu 48. roníka Hviezdoslavovho Kubína sa predstavili štyri. Svoje miesto v nesúažnej prehliadke mali aj najmenší žiaci. Osem krajov Slovenska zastupovalo 23 detských recitátorov. V súaži v prednese poézie a prózy hodnotila porota v štyroch kategóriách tri desiatky tých, ktorým uaroval umelecký prednes. Ako nám povedala tajomníka porôt Anica Brokešová, k atmosfére prežívania umenia prispela i zmena prostredia, v ktorom sa súaž odohrávala. Tentokrát Hviezdoslavovym Kubínom ožilo aj Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava.
V piatok veer sme sa vybrali do Florinovho domu. Tak tu teda strávil básnik, novinár, publicista, diplomat svoju jese života. Ktovie, i jese je ten správny výraz. Nie vekom. Celý život hadal svoje miesto i sám seba. V básni Poste restante píše: Som lovek samoty / súmraku a nocí. / Balvan bludný / balvan s dušou. / Pustovník v dave / mesaných nocí. // Smútok svojho osudu / nesiem ako džbán vína. / Putujem do aleka / so smiechom netopiera. / Mám všade bydlo – nikde domov: Poste restante... Nikto sa v om nevyznal.
Prišli sme „k Florinovi“ medzi prvými. Nikde ni. Pýtame sa ašníka, pretože v niekdajších pivniciach domu je dnes bar. Vrava dolieha z miestností. – Tu to bude, - odpovedal, - poprosíme hostí, aby uvonili jednu miestnos.-
Dnes sa tu stretávajú oravskí literáti a hostia na jednom z programov 48. roníka Hviezdoslavovho Kubína. Vraj - vážne i nevážne vystúpenia oravských autorov. Vonku je už tma. Bude vo Florinovom dome atmosféra ako kedysi? Kedysi, ke sa cesty mnohých osobností slovenskej literatúry konili práve u Florina? Prichádzali k nemu, lebo vedeli, že mu to urobí rados. – Bol by vymyslel kadeo, len aby nám u neho bolo dobre, - spomína Ján Buzássy na dobu, ke sa dolnokubínsky „podivín“ toil okolo organizácie Hviezdoslavovych Kubínov. Najprv nesmelo, potom bol však dlhé roky ich dušou.
Ani sme nespozorovali, že program sa už zaal. Z jednej strany krmový ruch, oproti znela poézia. – Aj vy chcete nieo pou? – opýtali sme sa veda stojaceho mládenca. Postupne sa udia z chodbiky vytratili. – Škoda, že sme nešli radšej s ostatnými na nonú prehliadku hradu. Organizátori ho zaradili operatívne, vzhadom na poasie, do programu namiesto noného výstupu na Cho.
Z predstavenia tvorby dvoch Dolnokubínanov - spisovatea a publicistu ubomíra Schrameka a básnika Mira S. Lišku, rodáka z Velinej, ako aj mladých autorov literárneho Klubu Fontána sme si neodniesli ten zážitok, ktorý sme oakávali. Aj ke krmové prostredie sná podporuje tvorbu, poúvanie poézie by lepšie zapadlo do komornejších izieb Florinovho domu.
o doda na záver? Vzácna symbióza. Vavo od majestátneho pomníka slovenského velikána Hviezdoslava je jeden nízky, prostým adiom obložený hrob bez nápisu. V záhlaví hrobu na vyššom kameni sú iba tri zájdené písmená T H F.
Lýdia VOJTAŠŠÁKOVÁ