Sú také, ktoré si možno ani neuvedomujeme, udrieme, nevdojak, nechtiac – a utujeme. Nie o takých bude re.
Sú však aj iné: údery rafinovane premyslené, dobrom sa tváriace a – presne mierené. Rovno do srdca. Najastejšie bezbranného, príliš mladého, istého.
To srdce sa neotrasie. Je zasiahnuté. Hlboko. Nadlho. Možno navždy.
Hovorím o vekých deoch, ktoré vyrástli a p r e r á s t l i nás. A potom nasleduje ten vený dejinný spor otcov a detí, o už sú alej...
A tak nastupuje presne zasahujúci úder: aby skrotil! Znásilnil poda rodiovských predstáv. Takých malých a úbohých, meštiackych predstáv a la: o povedia udia... ak si iný, ak myslíš iná, ak dýchaš iná. Pre túto malichernú formulku „opovediaudia“ zotroujeme ducha, nútime pokorne sa plazi pred rodiovským majestátom tých, o chcú a už vedia lieta. Raz im bude patri svet slobodny a voajúci diakami (nielen priestorovými). Raz ich krídla vynesú vysoko nad to dogmaticky pseudomorálne, ohraniené, všedné a stereotypné – z a m r ež o v a n é. Raz... Dovtedy ešte vea bolestí z nepochopenia najbližších. Naozaj n a j b l i ž š í ch?
o to v nás je, že sa nám žiada pod výchovným pláštikom udrie i n a k o s ?! Obava zo strát rodinných pozícií? Komplexy vlastnej nepriznanej nedokonalosti a falošnej lásky-nelásky, ktorej skutone cítiace srdce nastavuje zrkadlo?!
Aké úbohé a aké skutoné!
Chcela som o tom poveda, že to tu je, žije s nami a možno i v nás. Eva Kollárová
