Kúpili vnúatá na poskom trhu dedkovi prekrásne pyžamo. Na narodeniny. V lete mal osemdesiat. „Nao mi to bude?“, poakoval sa dedko, „ve mi gratulovali.“ „Na spanie“, povedal vtipný pravnuk. „Pozri, ocko“, povedala dedkova najmilšia dcéra Filoménka, „pozri, z akej je to látky! Na omak je to také hladuké, že to ani necítiš.“ „Ja už dávnejšie ni necítim,“ povedal dedko. „Radšej ste mi mohli kúpi na zimu bebekove nohavice, to sú také hrubé, o sa zapínajú na chrbte, v nich by mi bolo pod perinou teplejšie... No dobre, dobre, akujem vám, deti moje, som rád, že ste tu všetci. Hybajte k stolu, babka peie od rána kysnuté pagáe...“
Dedko si pyžamo neobliekol. Nikdy. Zavesené v skrini akalo trpezlivo na svoj osud. Raz si ho predsa len obliekol a vpochodoval do spálne. Babke povedal: „Sa pozri! Vyzerám ako turecký paša. Ke som vošiel do spálne, rozvidnelo sa a svetlo sa odrážalo po stenách ako v zrkadle.“ Dlho nemohol zaspa, všetko ho svrbelo. Zobliekol ten zázrak a natiahol si starú, anovú košeu. Do minúty zaspal.
O mesiac babka vyšetrovala: „Nenašla som v skrini pyžamo. To, o ti kúpili deti.“ Dedko sa zaervenal a po dlhej pauze vydýchol. „Predal som ho... Susedovi Mrvovi. Ten zbiera somariny. Povedal som mu, že je to pyžamo, ktoré priviezol náš najstarší syn zo Saudskej Arábie, že také pyžamá nosia len maharadžovia.“ „Za koko?“ „Za tisícku. Budeme ma na elektriku. Ve si ula, že nám zdvihnú mandle a elektrina bude od januára drahšia o tridsa percient.“ „Keby tak podvýšili aj dôchodky,“ povedala babka. „Na dôchodky nemajú. A pretože na ni nemajú, asi zrušia aj zdravotnie preukazy. Vera si za lieky na jeden mesiac doplácala o pädesiat korún viac, ako pred mesiacom. Možno zrušia aj ústavu. Napíšu novú a v nej bude paragraf: ako si v mladosti nasporíš, tak budeš v starobe ži. To bude spravodlivejšie.“
Babka nepovedala ni. Navarila zamrvanku, zamiesila na domáci chlieb. Dedko akosi podozrivo mlal. A jedného da šokoval babku takto: „Ouj, ma naša, zajtra predám zeptery. Hrnce, o si dostala od detí na sedemdesiatku.“ „Ty si nenormálny!“, zvolala babka. „To som už dávno. Mysli, Starká, mysli! Nikdy si v nich nevarila. Uložila si ich do krabíc a odniesla do pivnice. Že budú pre vnúence, ke sa budú ženi. Ty varíš v starých hrncoch, lebo si na ne zvyknutá.“
„Komu?“
„Susedovi Mrvovi. Dá mi za ne desatisíc. Ke som mu povedal, že sa v nich dá vari bez vody a piec bez masti, pridal mi ešte tisícku a pozval ma na bavoráka. Vyrátal som, že nám to vystaí na celý rok 2003, na všetky zvýšenia cien, aj na dépéhá. o povieš?“ „Nechceš preda aj tento dom?“ „O tom som ešte neuvažoval“, povedal dedko a šiel do pivnice po zepterové hrnce.
Ján Štepita