Jednou z hodnôt, ktoré vyznávajú je: Hrdos a úcta k rodnému kraju bez racionálneho, kritického a objektívneho poznania je falošná a neproduktívna. Každý rozhadený Európan má zapustené korene v rodnom kraji. Bez spoznávania pozitívnych hodnôt Slovenska, Európy a ostatného sveta nie je možné pochopi skutoné pozitívne hodnoty rodného kraja, a nie je ani možné ich zmysluplne rozvíja a reprezentatívne ponúknu svetu, ktorý má o nás záujem.
Po krátkej zastávke v Trstenej a obhliadke Základnej a materskej školy v imhovej prichádzame na colnicu. Vchádzame na územie Poskej republiky, aby sme o chvíu už opä boli na Orave. Avšak Orave poskej, tucet našich dediniek po II. svetovej vojne prifarili mocipáni k Posku. Téma a cie dnešnej exkurzie: príbeh rieky ierna Orava a Babiohorský národný park.
Priznám sa, mnohých uiteov som si nevedela predstavi, žeby zbehli strmým svahom, aby si vypouli výklad o rašeliniskách, aby preskakovali potôik, pretože pod predchádzajúcimi kolegami praskla lavika, aby prešli zablatenou cestou, mokrou trávou... Za katedrou vyzerajú prísnejšie, aj topánky majú isté. Tu sú uitelia partia a netreba ich ani organizova alším uiteom.
Prechádzame dedinkou Chocholov. Zaujímavá architektúra. Ale tie drevené domy vraj musia každý rok zvonku „rajba“ kefou. Neostalo pri slovách, o dvesto metrov alej sme to videli na vlastné oi.
Ozvali sa sloveninárky: - o im rajbe, ke rajbú..?
- Veru, do takej chalúpky by som sa nevydala, - zhrozila sa alšia.
A o pár stoviek metrov alej – v Konovke sa zastavujeme a schádzame na breh rieky arny Dunajec.
To, o sme sa tam z úst Jaroslava Kociana z Oravského múzea P. O. Hviezdoslava dozvedeli, sme pouli prvýkrát. Zrejme i uitelia, pretože po nasadnutí do autobusu zaali okrem receptu na okrúhly kolá ako chlieb, ktorým nás ponúkli v imhovskej škole, kolova i mapky, ktorými vysvetoval pôsobenie pratoku ierneho Dunajca na vznik Oravskej kotliny. Jedna z nich znázorovala rienu sie pred jedenapolmiliónom rokov. Už existovala Biela i ierna Orava, Oravica, Studený potok... Pred 450 tisícami až 600 tisícami rokov sa pratok ierneho Dunajca vlieval do Oravsko-novotargskej kotliny, tiahol sa celou Oravou a vlieval do Váhu až pri Kraovanoch. Dôkaz? Aj pri Dlhej nad Oravou sa nanachádzajú žulové „okruhliaky“ s rovnakým zložením ako tie v povodí ierneho Dunajca. Kto by ich tam doniesol? V alšej fáze sa pratok vplyvom tektonických pohybov pôdy vrátil naspä na východ, vytvoril veký terasový valec a rozdvojil sa. Jedna vetva smeruje do Visly a teda Baltského mora, druhá do Dunaja a ierneho mora. Teraz sme teda v povodí Visly, onedlho sa dostaneme na miesto, odkia na jednu stranu teie voda do Baltského, na druhú do ierneho mora.
- Taký obyajný potok, o tam len tí udia chcú? – mysleli si isto-iste okoloidúci domáci.
Iste si nedomysleli, že sa tam vzdelávajú uitelia.
- No ale toto? Taká novinka! Ja ke chodím do Poska, myslím iba na trhy, - skonštatovala pani uiteka, sediaca obale.
- Pokochajte sa posledným pohadom na ierny Dunajec, - pripomína Jindrich ajka do mikrofónu, pri prejazde autobusu cez most.
Onedlho nás vytiahol z autobusu krajinár Róbert Kopilec z CHKO Horná Orava. – Nachádzame sa na významnom území rašelinísk. Sú pre tento kraj typické. A stojíme na najjužnejšom mieste v Európe, kde sa tento druh rašelinísk nachádza. Svoj pôvod majú v štvrtohorách a vznikali hromadením organickej hmoty. Spojenie týchto druhovo bohatších rašelinísk s našimi oravskými, ktoré, žia, zasiahla aj kolektivizácia, vytvára územie, unikátne v Európe...
- Všimnite si aj potôik, vytekajúci z rašelinísk.
- Ako kofola.
Prechádzame Pekelnik, Podervione, ierny Dunajec, Jablonka.
Tí naši poskí Oravci to majú ažké. My ich vnímame ako Poliakov, Poliaci nie ako Poliakov. – Tu niekde má korene, avšak umelé, i piese Góralu czy cy nie žal. Je umelou piesou, vznikla len preto, aby citovo pôsobila na tu žijúcich goralov, že by sa v plebiscite pridali k Posku.?!
- Vavo! To je ierna Orava! Zatia pomerne veká, o pár minút sa vinie raz po jednej strane cesty, raz po druhej. Za roky si vytvárala pomalá rieka v mäkkom podloží meandre. Nekopírujeme ju, križujeme.
V Podvlku odboujeme na juh k prameu iernej Oravy.
Prechádzame Oravku, Harkabuz, Bukovinu, Podšklie, schádzame k meandrom nášho potôika, širokého sná meter. Vraj i sme nieo stratili, reaguje, sledujúc nás, jeden domorodec. uduje sa i krava.
A koní sa asfaltová cesta. Vychádzame z autobusu a pozorujeme alšie pomorie. Tu, pod vrchom Železnica, prameniaca ierna Orava už teie do Dunaja. Zvláštne, prešli sme plošinu dvoch pomorí.
Ešte krátke zastavenie v Oravke a nakuknutie do dreveného kostolíka z roku 1651, ktorý je navrhnutý na zápis do zoznamu UNESCO, a cez Dolnú a Hornú Zubricu smerujeme k Babej hore. Keby Poliaci nemali Tatry, tak Babia hora je pre nich najvyšší vrch v celej krajine.
Zavoja – východzie miesto na Babiu horu. Keby bolo na našej strane Babej hory to, o je tam, to by bolo! Vzdelávacie centrum Babiohorského národného parku uarovalo všetkým. Na predstavenie jeho fauny a flóry, života i dokonca poasia staili dve väšie a jedna menšia miestnos. Akoby priamo v lese sme pouli hlucháa, drozda, sýkorku, sojku... i medvea, ktorý vraj prišiel zo Slovenska a bez pasu. Ocitli sme sa tiež v takmer pravej búrke, v miestnosti sa efektne blýskalo a hrmelo.
Uitelia si už šepkali medzi sebou, že tu prídu aj so svojimi žiakmi, o správcovia parku uvítali a zauvažovali aj o možnej spolupráci medzi školami.
Vonku zaalo prša. Príliš vea pochvál ráno na adresu organizátorov zrejme uškodilo. Pod dáždnikmi ešte vstupujeme do nealekého skanzenu. Vždy sme mali inú predstavu o skanzene. Tri drevenice – v jednej história turistiky, v druhej, z roku 1840, vtedajší život, v tretej vraj ubytovávali – a to je všetko.
Babiohorský národný park bol vyhlásený v roku 1955, v roku 1977 aj ako biosférická rezervácia, kde už nejde iba o ochranu prírody, ale aj o spolužitie loveka a prírody. Na slovenskom území Babej hory sa ochrana prírody datuje od roku 1926, v súasnosti sa pripravuje návrh biosférickej rezervácie. Ochranárov k tomu dotlaili obce a ich Združenie Babia hora.
Spomienkami sa poas exkurzie uitelia ani nemajú kedy vraca k májovej exkurzii na južnom Slovensku. Jinich ajka, autor exkurzie a organizátor poznávania krás Slovenska, totiž zapa chvíle výkladom histórie, zemepisu, príin a následkov. Na spiatonej ceste predstavil aj námet na alšiu exkurziu. To, o plánuje predstavi, môže by celkom zaujímavé. Vlastne, ve aj objavenie podstaty toho, o máte na dosah ruky, lepšie povedané autobusu, je zaujímavejšie, krajšie a zmysluplnejšie, ako pochopenie podstaty raketového motora i riev poítaa.
Utorok 20. októbra stál za to! Prešli sme pár kilometrov a uitelia objavili toko námetov na doplnenie uiva. Príroda je predsa len dobrou uebnicou...
Lýdia VOJTAŠŠÁKOVÁ
