Len v histórii znovuobnovenia innosti Oravanu, od roku 1972, sa v kruhu oravanistov vystriedalo sedem stoviek nadšencov. – ... na starý kroj, rodný kraj nezabúdaj..., - zaznelo v úvodnej piesni koncertu pri oslave jubilea. Slová, ale aj hlasy roztlieskali obecenstvo. V nejednom oku sa zaleskla slza pri spomienkach na drinu, ale i krásu, ktorou objavovali, sprítomovali a vštepovali súasnosti i budúcnosti kultúrne dedistvo nielen chudobnej Oravy. – o mi úinkovanie v súbore dalo? Viete, vtedy to bola jedna z mála možností kultúrneho vyžitia sa. Televízory neexistovali, spoznávali sme stále nieo nové, videli kus sveta, - hovorí Milan Hrke. V súbore pôsobil od roku 1958. – Spomínam si, ke sme ako speváky prišli vystupova raz do Bratislavy. Boli sme úboho obleené, manželka choreografa nás pomerala a dala nám uši „kroje“. Poda nich sme potom šili šaty pre celú spevácku zložku súboru, - pridáva sa alšia pamätníka 50-tych rokov Helena Šimánková. Z rodiny, kde vyrastala Klára Gállová, chodili do súboru štyria. – Mama vždy hundrala: Oni si idú spieva a tancova a pole treba obrába... Všetkým trom, dnes Nižanom, ostala láska k udovej hudbe v srdci dodnes. Na javisku sa v úvode programu pri príležitosti osláv 50. výroia vzniku a 30. výroia znovuobnovenia Oravanu vystriedalo množstvo bývalých lenov súboru. – Som milo prekvapený, že vo vás mlados vydržala dodnes, - nechal sa unies vystúpením s dávkou energie bývalý choreograf súboru dnes 70-roný Jaroslav Ševík z Bratislavy. V roku 1972 pre Oravan urobil prvú choreografiu Pltnícky tanec, neskôr viac ako desiatku alších. – Je vidie, že ste krásu prijali za svoju a erpali z kraja bohatého na folklór o najviac. Po vystúpení jednej generácie šatne i javisko obsadili súasní oravanisti.
Viac z histórie a súasnosti dnes jubilujúceho Oravanu prinesieme v alšom ísle.
Lýdia VOJTAŠŠÁKOVÁ
