Tento rok si pripomenul folklórny súbor Oravan 50. výroie svojho vzniku. V druhej polovici 60-tych rokov sa na as rozpadol, od roku 1972 už však opä boduje na scénach amfiteátrov, na javiskách kultúrnych domov. Svojimi temperamentnými tancami, zvonivými hlasmi a sviežou hudbou priahuje nielen generáciu, od ktorej erpá námety, ale aj generácie mladé. A to je jeho cieom - zachova tradície aj pre budúce generácie. Že sa to folklórnemu súboru Oravan darí, o tom svedia práve i tie dve jubileá.
Prebrali ste remeslo po svojom otcovi Ernestovi Jarolínovi. On sa spolu JUDr. Jozefom Tholtom priinili o obnovenie súboru pred 30 rokmi. Od kokých rokov ste medzi oravanistami? o sa vám najhlbšie vrylo do pamäti z rozprávania vášho otca, alebo iných predchodcov, o minulosti Oravanu?
- Zaiatkom roku 1972, ke sa organizoval prvý nábor do obnoveného súboru som mal necelých pätnás. Venoval som sa športu a muzike. Mali sme, napríklad, kapelu, s ktorou sme hrávali aj ajové veierky v hoteli Radar. Otec mi vtedy povedal: „Skús to, ve za pokus ni nedáš! Ke sa ti zvidí, ostaneš, ke nie, necháš to tak“. Zvidelo sa mi a odvtedy som v Oravane. O minulosti súboru sa v tých asoch vea nehovorilo, no pamätám si hmlisto niekoko nácvikov, na ktorých som ešte ako chlapec spolu s otcom bol. Vtedy sa medzi staršími súboristami pohyboval ako najmladší, napríklad, Fero Jaák. A samozrejme malé speváky, moje rovesníky, dcéry Milana Chvasteka Eva a Erika.
Folklór je vtedy folklórom, ak je autentický. Ako vyzerá príprava jedného regionálneho tanca? Napríklad Zemplín? Uíte sa ho vy ako choreograf na mieste jeho vzniku a prechovávania? Podobne ako pri tanci je to zrejme aj pri tradinej hudbe.
- V súasnosti je už trochu problém nájs v teréne to, o robí skutoný charakter toho-ktorého regiónu. Naproti tomu je množstvo kvalitných videozáznamov a relácií v televízii, o ešte pred nedávnom neexistovalo. osi som sa nauil poas štúdia tanenej pedagogiky a choreografie, a pokia mám možnos, konzultujem niektoré veci s odborníkmi z konkrétnych regiónov. Pokia sa jedná o tanec zo Zemplína, ten pre Oravan staval jeden z nich, choreograf súboru Zemplín Milan Hvižák.
Koko rôznych tancov a speváckych vystúpení máte v repertoári? Ako asto sa obnovuje?
- V aktuálnom repertoári súboru je trinás tanených ísel a okolo dvadsa muzikantských vstupov, ktoré sa do jednotlivých programových blokov skladajú poda požiadaviek na vystúpenie a, samozrejme, poda javiskových možností. Program sa o nové tanené i muzikantské ísla obohacuje priebežne.
Ste aj tanený pedagóg. Dokážete aj z „dreva“ vykresa taneníka? Mal by uchádza o miesto v tanenej zložke súboru ovláda udové tance už pri konkurze, alebo staí pohybový talent?
- Na nábor do tanenej zložky chodí v drvivej väšine (bez urážky) „surové drevo“. My ho už potom krešeme do formy taneníka. Je samozrejmé, že pohybový antitalent sa kresa nedá, no tvrdím, že v najmenej devädesiatich percentách udí spevácky a pohybový talent drieme, len ho nemal kto zobudi.
V kokých štátoch sveta šíril vo svojej polstoronej histórii chýr o oravskom i slovenskom folklóre Oravan? Ktoré z vystúpení, urite ich ale bolo viac, oslovili publikum natoko, že aj vás dohnalo k slzám?
- Tancovali sme viackrát takmer vo všetkých štátoch Európy. K tomu môžeme pripoíta USA, Brazíliu a Izrael. Celkový poet nami navštívených a pretancovaných krajín v súasnosti tvorí íslo dvadsa. ažko sa mi hodnotí tak narýchlo, ale úžasné spomienky mám na vystúpenia v izraelskej Haife, holandskom Odoorne, i talianskej Gorizii. Najväší dojem však vo mne zanechalo naše víazné úinkovanie v španielskom Cantonigros.
V om sa odlišujú vystúpenia pred oravským publikom od vystúpení v cudzom prostredí?
- Samozrejme, vystúpenia doma majú inú atmosféru, ako v zahranií. Doma máme v hadisku asto vea odborníkov, no na druhej strane i svojich priaznivcov. V zahranií vstupujeme pravidelne do oblasti, oznaovanej na mapách ako „terra inkognita“ - zem neznáma. Je preto opä len na nás, ako divák zareaguje. Nerobím preto rozdiely medzi vystúpeniami, i publikom. Pre ma je každé vystúpenie rovnako dôležité a každý divák rovnako vážený. K tomu sa snažím vies i všetkých lenov Oravanu. Podceovanie súpera sa nevypláca. Divák síce nie je náš súper, no my sa musíme snaži, aby každý divák spieval, tancoval a hral s nami. V tom je výhoda spevákov, taneníkov a muzikantov - ke hrajú poctivo, vždy vyhrávajú.
Lýdia VOJTAŠŠÁKOVÁ
