Slovák si uvedomil, že je Slovák, ke za riekou stál prisahovalec a krial naho neznámym jazykom. Za druhou riekou – na druhom brehu – stál alší prisahovalec, ktorý volal naho zrozumiteným jazykom: „Co tam dláš, vole, vždy půda tvá nerodí!“ To ni!, zvolal Slovák, ja milujem vrchy. Kto si ty? Vrav!... Ten, o krial „vole,“ zakrial: „Slovan!“ No, ke si ty Slovan, ja budem Slovák, povedal si Slovák... V údolí zasial obilie. Ke sa vybral zbiera úrodu, zistil, že ho ktosi už predbehol: pole bolo pokosené, úroda odvezená neznámo kam. Nuž, rozhodol sa Slovák prepláva prvú rieku. Len o vystúpil na druhý breh, zbili ho. Pokúsil sa prepláva druhú rieku. Nenašiel tam nikoho. Vrátil sa spä, porozmýšal, a ke prestal rozmýša, vybral sa nájs nejaké pole, na ktorom rástlo obilie. Našiel ho. Bol na om vyrastený ovos. Pekný. Dozretý. Pokosil ho, úrodu vzal, obilie zomlel. Rodina bola zachránená. Jeho potomkovia to už robili bežne: vzali drevo z pánskeho lesa aj za cenu trestu, odkosili z obilného poa, odkosili z voavej trávy, ktorá im nepatrila, skrútili krk husi, ktorá nebola z ich dvora.
Potomkovia potomkov hrdlaili, iní ich vytláali až na úpätia hôr. Pod tými horami sa narodila Mamka Pôstková, ktorá nechcela zomrie skôr, kým nevráti banke dlžobu do poslednej koruny.
Prišla však taká doba, že mamka Pôstková bola na smiech každému štvrtému Slovákovi, lebo KTO NEKRADNE, NEMÁ. Poctivým odzvonili. Poctivci ešte žili v knižkách naivných realistov, ktorí svoj národ videli globálne ako národ istého srdca, štedrosti, ba aj Lásky, o prekonáva všetky prekážky.
Potomkovia potomkov alších generácií sa narodili, vyrástli a zostarli v dobe, ke sa všetky majetky zlikvidovali a všetko sa zrovnoprávnilo, po novom rozdelilo a prísne heslo sa napísalo krvou pracujúcich: KTO NEPRACUJE, NECH NEJE! Nie nadlho. Nauil sa Slovák, o sa bil v prsia na tribúne, že v praxi, verubože, nie sme si všetci rovní. Tí najvernejší hlásali prázdne slová a bohatli legálne,hoci proti bohatstvu po celý revoluný život statone bojovali. Tí - priemerne žijúci, o len o trochu lepšie žili, vymysleli pre seba tvorivé a zmysluplné heslo: KTO NEKRADNE, OKRÁDA SVOJU RODINU. Tak aj inili a dodnes inia.
Potomkovia tejto generácie potomkov sa jedného da prebudili do novej situácie. Zistili, že ak majú zlodejinu v krvi, tak teraz ich už nikto nezastaví. Len sa bolo treba dosta vysoko. Nie do hôr. Do politiky. Prispôsobi sa a prispôsobi zákony tak, aby sa dali poahky obís a získa si šikovných advokátov, ktorí vysekajú každého, o dobre zaplatí, vysekajú ho aj z najhlbšieho tunela. A zaplati si drahého lekára, ktorý udrží zdravie na úrovni doby, lebo iba dobré zdravie je podmienkou vekorysého myslenia vo vekých íslach. A by šikovnejší ako iní šikovní, získa objektívnu objednávku s neobjektívnou províziou. A by drzý až po hranice únosnosti, lebo iba takým patrí dnešný svet. A nema zábrany pred niím, v nedeu ís do kostola, aby udia videli, že dávam to, o je božieho, Bohu. A presvedi obálkolapne colníkov, sudcov, prokurátorov, štátnych byrokratov, že prevážaný tovar je poda platných predpisov prevážaný cez hranicu s istými papiermi a s istými rukami, nezištne..
Iba maliké promile grandióznej slovenskej zlodejiny je pomenovatené a objavitené v našej zázranej krajine.
Ján Štepita