Utorok, 25. september, 2018 | Meniny má Vladislav

Najahšie by bolo sadnú si s Rusmi za stôl a pi samohonku...

Až po odslúžení civilnej vojny a štyroch rokoch ka

- Jednoducho som už vtedy vedel, že chcem ís na Sibír, ale nešlo to hne. Až ke som si odslúžil, o bolo treba. Ale napokon od augusta 1997 plním úlohu misionára na Sibíri. Spoiatku som sa vracal domov na Slovensko aj dva razy do roka, pretože som si musel obnovova víza, v Rusku sa dalo predži iba z troch na 6 mesiacov. Teraz si niektorí kolegovia misionári vybavujú roné pracovné víza, ja som pred dvomi rokmi dostal povolenie na dlhodobý pobyt. Je to obrovský úspech, ktorému predchádzali tri roky tvrdej práce a devä mesiacov prešetrovania mojej innosti. Ale taký je jednoducho ich systém a my ho rešpektujeme.

Otvára srdcia v Bráne Sibíri

Misionár Pavol Ondrík pôsobí už viac ako 5 rokov v Omsku, vekomeste vzdialenom asi 1 000 km východne od Uralu, nazývanom aj Bránou Sibíri. Naokolo nie je klasická Sibír, vene pokrytá adom a snehom, ako ju poznáme z filmov a kníh. Rozahlé roviny zdobia brezové háje, pretínajú obrovské rieky, až 200 - 300 km severne zaína súvislý les.

- Omsk má približne rovnakú zemepisnú šírku ako Varšava, - snaží sa nám priblíži tamojšie podnebie mladý misionár. - Na tisíc kilometrov od mesta niet žiadneho väšieho vrchu, je to nekonená rovina. i sa mi necnie za hornatou Oravou? Nuž, ke som slúžil ako kaz na Spiši, nevedel som si predstavi, že by som aspo raz mesane nezašiel domov. Teraz to vnímam inak, viem, že to nie je reálne.

Poda rozprávania Pavla Ondríka je práca misionára úplne odlišná od klasickej práce kaza na Slovensku: - Prvý stály kaz do Omska prišiel iba pred jedenástimi rokmi. Dovtedy tam síce bol kostol, postavený v 19. storoí Poliakmi, deportovanými z vlastných území na Sibír, ale vtedajšia farnos – dokonca dekanát – fungovali iba do 1932-ého roku. Vtedy boševici zatvorili kaza a v r. 1938 aj kostol. Prestavali ho na mládežnícke divadlo, to nakoniec tiež zbúrali a na mieste pôvodného kostola postavili divadlo nové. Poas II. svetovej vojny Stalin vyviezol z Volgy do Kazachstanu a na Sibír takmer tri milióny Nemcov. Práve oni sa pokúsili o prvé organizované fungovanie kresanskej cirkvi vo svete, kde prevládala mimoriadne silná pravoslávna viera. asom sa všetko vykryštalizovalo a v roku 1984 Nemci zaregistrovali v Omsku prvú katolícku farnos. Dovtedy sa tu striedali iba kazi, vyslaní do vyhnanstva, žiaden z nich nevedel, ako dlho v Omsku bude. Ke komandatúra kazovi oznámila, že skonil jeho „srok,“ as, do 24 hodín sa musel zbali a odís na nové miesto. V južnejších oblastiach, napríklad v Taškente alebo v Litve, sa katolícke farnosti zachovali. A katolíci z Omska aj dvakrát do roka - na Vekú noc a na Vianoce - cestovali na sväté omše lietadlom. Alebo boli aj takí mladí udia, že sadli na lietadlo a išli sa zosobáši, napríklad, do Poska. To boli iní hrdinovia!!! Katolíci sa v Omsku od r. 1984 stretávali vo vlastnej modlitebni, ale až o sedem rokov neskôr sem prišiel prvý stály kaz - Nemec. Pridali sa Poliaci, Litovci... Len donedávna boli v celej obrovitánskej Omskej oblasti (je 2x väšia ako Slovensko) iba dvaja kazi, cestujúci po mestách a dedinách.

Ke som prišiel pred piatimi rokmi do Omska, farárom tam bol Martin Sebí, rodák z Detvy. Mne pripadlo spravova desa asi 150 km od mesta vzdialených dediniek. Máme jednu farnos, kde som toho roku vlastne ešte ani nebol, leží približne 630 km na sever. Martin pred dvomi rokmi odišiel, zostal som jediným kazom v Omsku do augusta minulého roku, kedy prišiel kolega z Košíc. Vcelku sa nám darí, zakladáme práve v Omsku druhú farnos.

Ako sú financované farnosti na Sibíri?

- V Rusku je odluka cirkvi od štátu. Cirkvi, aj pravoslávna, tu žijú len z toho, o si „zarobia.“ Pre všetkých tunajších obyvateov je úplne prirodzené, že všetky služby kaza sú platené poda cenníka. Na bežný život - kúrenie, benzín do auta, obleenie - dostávame príspevok od otca biskupa, ale všetky náklady musíme dôsledne vyútova. Na rok je to asi 2 000 eur. Ale nezabúdajme, že aj pri všetkej biede najmä v dedinách žijú naozaj dobrí a štedrí udia. Kedykovek je, napríklad, zakáaka, vždy sa podelia, takže máme mäsa aj na celú zimu. Ani zemiaky nekupujeme, zásobia nás dedinania.

Dlho som sa nevedel naui, že predtým, ako si niekto príde objedna omšu, spýta sa, koko stojí. To sa predsa nedá vyísli! Ale napokon som si zvykol - v ich prostredí má aj omša svoju symbolickú cenu.

Ako veda seba v Omsku nažívajú pravoslávni a katolíci?

- Skutoné rozdiely sú minimálne, ve ide o dve sná najbližšie cirkvi v náuke, teológii aj v chápaní sviatostí. Ale, najmä v posledných mesiacoch, politika zaala udí vemi rozdeova. Len v poslednom ase z Ruska vyhostili okolo desiatky katolíckych kazov. Pravoslávni zaínajú by dos protikatolícky naladení. Sná to poviem trochu odvážne, ale v Rusku sú udia nábožensky vemi nevzdelaní. Náboženstvo je tu na úrovni akejsi povery. Kázne, ktorými sa veriaci v podstate uia, v pravoslávnom kostole vôbec nepoujete. Alebo poujete takéto: Diea má pri krste na sebe prikrývku, podobnú uteráku. Po krste pravoslávny kaz povie rodiom, že ak bude diea choré, nech ho okúpu a pretrú týmto uterákom, vyzdravie. Katolícka cirkev sa snaží stara o veriaceho inak, vedie ho k pochopeniu viery a osobnému vzahu s kazom. Stretnú sa s pravoslávnym kazom nie je vôbec jednoduché. Najprv treba prejs cez „neglásnyj“ (neoficiálny) aparát udí, zisujúcich preo, zao, nao... Ke prichádzam domov, asto sa ma pýtajú, i ma z Ruska nevyháajú. Nie. O všetkom viem iba z poutia, žiaden podobný problém som nezažil na vlastnej koži. Omsk nie je malé mesto, má vyše 1,5 milióna obyvateov, vemi vea pravoslávnych kostolov aj kazov. Viem, že keby som zaal pcha nos do ich vecí, dostanem po om. i už takým alebo onakým spôsobom. A napokon - katolíkov je tu menej ako 0,5 %. Kostol máme na okraji mesta, ale kto chce prís, príde. O to viac si ho vážime.

Ke cestujete neustále po okolitých farnostiach, máte iste za sebou tisíce najazdených kilometrov.

- Keže poas prvých troch rokov som cestoval takmer stále, za týžde som prešiel aj tisíc kilometrov. Teraz už „len“ 500 - 600 kilometrov poas dvoch dní v týždni.

Po rokoch musíte už pozna množstvo osudov, udí, nátur, zaužívaných zvyklostí...

Nuž, na drsnej Sibíri si, napríklad, ni nevynútite. Ani ke ste v práve. Viem o prípadoch, kedy sa cudzinci, aj kazi, domáhali svojho práva na súde. Súd im dal síce za pravdu, ale okolie ich nakoniec prinútilo odís. Cesta k tomu bola jednoduchá - nepredžili im vízum. Nepomohlo ni a nikto. Rusi cudzincov, ak im o len málo zadrú pod kožu, nemajú v láske. A svoju moc a silu radi demonštrujú aj pri najmenšej príležitosti. Aj mne osobne sa stalo, že som si dovolil opitú predavaku upozorni, že mi vydala viac, než mala. Bleskurýchle ma „zajazdila,“ že rozkazova si môžem doma, nie tu. Na druhej strane, ak vás vnímajú ako neškodného, mnohé vám dovolia alebo dokonca vyjdú aj v ústrety.

Je obrovský rozdiel medzi životom v bohatom meste a na dedine. Omsk je plný luxusu, drahých zahraniných áut, noného života - z ažby ropy a pridruženého priemyslu tadiato preteká obrovské bohatstvo aj so všetkými sprievodnými javmi - organizovaným zloinom i biedou, zalievanou najlacnejším alkoholom.

Zato na dedinách majú udia tvrdý život. Žijú len z toho, o si dochovajú a dopestujú. Málokedy vidíte peknú ruskú dedinku, ako ju poznáte z filmov a vychýrených rozprávok. Neexistuje tu, napríklad, žiadna kanalizácia, vodovody, komunikácie. Ke prší, dediny sú jedno veké bahnisko, ke mrzne, zem je zamrznutá do hbky aj troch-štyroch metrov. Napríklad hroby sa v zime kopú zbíjakami.

V chalupách žijú neraz tri - štyri generácie a v niektorých dedinách aj 90 % udí neustále pije. Od malých detí po starú babku. U nás tomu, o pijú, hovoríme lavórovica. Aby mali na pálenku, okradnú aj vlastnú ma. Kradnú dokonca elektrické vedenie, nezaujíma ich ani to, že je pod napätím! Hlavne, že im ho v zberni kúpia ako farebný kov. Zemiaky vykopú u susedov a predajú na rínku - niekedy aj tomu, u koho „nakopali.“ Za vedro zemiakov dostanú 15 rubov a za to je pol litra samohonky. Do toho neraz Dynil a zase im je na de dobre. Za málo peazí vea muziky. A na to udia rad radom zomierajú. o tam už po susede, že tá si musí potom zemiaky kupova! Na dediny ani pravoslávni kazi nechodia, udia musia za nimi do mesta alebo rajónneho centra (15 000 obyvateov). Ak niekto zomrie a rodina zaplatí celú cestu, kaza dovezie, odvezie, to je už nieo iné. Ale na to majú zriedkakedy. Zväša si pochovajú nebohého sami, bez kaza. Diea idú pokrsti do mesta (ak vôbec), sobáši sa nikto väšinou nesobáši. Mladí jednoducho zanú spolu ži, prinajlepšom sa zaregistrujú na matrike. Rozvedú sa aj 4-krát, astokrát ani nevedia, ktoré to je už manželstvo. Neoficiálne to pripúša aj pravoslávna cirkev, ktorá má obrovský vplyv na udí a celý štát. Všetko sú to následky komunistického režimu, kedy udia nepoznali ni, len otrockú robotu a alkohol. Komunisti z Ruska vymietli všetky zakorenené morálne normy.

Mladí udia nehadajú iný, nový zmysel života a viery?

- Mládež má k životu isto pragmatický prístup - robí to, o jej práve „pasuje.“ Z toho vyplýva obrovská kríza rodiny. Je tu menej ako 20 % kompletných rodín. Do toho sú už zapoítané aj rodiny s druhým i tretím otcom, matkou. Cirkev aj štát sú bezmocní. Ale rovnako máme aj dobrú, nábožnú a morálnu mládež, ktorá má v cirkvi svoje miesto.

Nemáte z toho všetkého pocit márnosti?

- Nikdy som ešte nemal pocit, že moje poslanie je zbytoné. Je pravda, že na Slovensku by mi do kostola prišli denne zástupy udí, tu naopak, prejdem 100 km a akajú ma štyria veriaci. Ale ke prídem do dedinky, udia vidia moje auto a všetci vedia, že prišiel katolícky „báuška.“ A viem, že ke bude treba, spomenú si na ma. Ako kaz kážem už len svojou prítomnosou, podobne, ako kedysi sv. František. Ke niekto zomrie, pohreb odslúžia naši veriaci. V ktorejsi dedinke sa mi chválili, že majú posvätený cintorín, pretože kedysi v 32-hom roku tu bol kaz pochova nebohého a posvätil cintorín. A spomínajú na to 70 rokov. Sná si niekedy spomenú aj na nejakého báušku Ondríka, že sem chodil as od asu slúži omšu. Už sa mi obas zdá, že ma veriaci zaínajú vníma ako „svojho,“ sem-tam ma pozvú domov. Ale istý odstup tu vždy je a bude, pretože niet ahšej veci ako sadnú si s Rusmi za stôl a zaa s nimi pi. Ale o om to potom je? A ak je kaz tým, kým má by, má autoritu a rešpekt, akúsi charizmu danú od Boha. Vekou cou pre každého je, ke vás rodina pozve do „báne“ - ruskej sauny. Tá je na Sibíri nevyhnutná nielen pre zdravie, ale má aj veký spoloenský význam.

Ako prežívate v Rusku Vianoce?

- Dvakrát. Rusi Vianoce neoslavujú, my katolíci si však Vianoce každý rok urobíme. Skromné, ale o to sú nám vzácnejšie. Aj v Omsku si už zvykli na polnonú svätú omšu, niektorí veriaci prídu dokonca aj z dedín. Snažíme sa v tomto ase navštívi všetky naše farnosti, poteši sa s umi, prinies trochu radosti, svetla a nádeje do ich života – to je zmysel Kristovho narodenia. Samozrejme, nesmie chýba vianoný stromek, ktorý mávame zavesený v obývake nad stolom a ozajstná oravská vianoná kapustnica s údenou rybou a sušenými hubami, nazbieranými v lieseckej hore. K tomu sa vždy pridá spomienka na najdrahších – rodiov, súrodencov, spolubratov kazov… Som síce aleko, ale zázrak zvláštneho tepla a lásky sa každorone opakuje.

Rusi slávia „Novyj god.“ Len máloktorí pravoslávni veriaci sa tešia, rovnako ako my, Narodeniu Kristovmu, ibaže 7. januára. Väšina z nich vidí vo Vianociach, našich i ich, zase nový dôvod voao oslávi.

Zo sibírskych gulagov údajne Rusi zaínajú robi turistickú atrakciu. Je nieo podobné aj v okolí Omska?

- O tom, že robia z miest, kde je zem „prepitá“ krvou, turistické atrakcie, som tiež iba poul. Napríklad Solovecké ostrovy – „Solovky“ (na sever od Peterburgu). Na Sibír za atrakciou málokto príde. Tunajší udia o tých miestach len vemi málo hovoria. Pre jedných sú bolestivou spomienkou, pre druhých hanbou, ku ktorej sa je ažko priznáva. Poznám miesta, kde v Omsku vykonávali popravy desiatok tisíc politicky „nevhodných“ udí. Tie budovy stoja, udia v nich pracujú akoby ni. Asi 50 km od Omska je Aajirskij monastyr. Ide o novovybudovaný pravoslávny kláštor na mieste bývalého trestaneckého lágru. Nie je to jediný prípad, kedy sa státisíce krvavých obetí vznášajú k Bohu spolu s modlitbami obyvateov kláštora. Represie, prenasledovanie, koncentrané tábory – to všetko tu strašne rýchlo upadá do zabudnutia. V každom meste „z povinnosti“ stojí pamätník žertvám totalitného režimu. A pri venom ohni sú vždy kvety, ibaže zväša len zvädnuté, z nejakej minuloronej spomienkovej slávnosti. Melánia Pastvová

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Inzercia - Tlačové správy

  1. Dúbravské Čerešne dozreli: Začína sa kolaudovať!
  2. Luxus a starnúca populácia. Toto sú aktuálne biznisové trendy
  3. Chcete investovať a zároveň sporiť s 3% úrokom?
  4. Pracujú vo svojich komunitách. Má Slovensko lokálnych lídrov?
  5. Nášmu telu stačí iba málo vitamínov
  6. Hlasujte za Cenu verejnosti v súťaži Učiteľ Slovenska!
  7. Podnikajte múdro, skúste služby profesionálneho call centra
  8. Mesto necháva Košičanov platiť za parkovanie aj ďalej
  9. Javorina otvorila svoj tretí showroom na Slovensku
  10. Arabská exotika: Top hotely v Ománe
  1. Chcete investovať a zároveň sporiť s 3% úrokom?
  2. Luxus a starnúca populácia. Toto sú aktuálne biznisové trendy
  3. Pracujú vo svojich komunitách. Má Slovensko lokálnych lídrov?
  4. Zlatý mok čapujú najlepšie v Prešove. Šarišským Majstrom výčapu
  5. Rezidenčná štvrť bez betónových plotov
  6. Equal treatment is a must for successful companies of the future
  7. Aj v Poluse chránime vaše srdcia
  8. Dúbravské Čerešne dozreli: Začína sa kolaudovať!
  9. Nášmu telu stačí iba málo vitamínov
  10. Hlasujte za Cenu verejnosti v súťaži Učiteľ Slovenska!
  1. Vianoce a Silvester v teple: Pätnásť tipov, kam sa vybrať 17 863
  2. Najužitočnejšia appka 17 765
  3. Arabská exotika: Top hotely v Ománe 13 051
  4. Zistili sme, ako sa vyrába najčistejší slnečnicový olej 9 393
  5. Nášmu telu stačí iba málo vitamínov 9 016
  6. IKEA je postavená na tých správnych hodnotách 6 268
  7. Javorina otvorila svoj tretí showroom na Slovensku 5 316
  8. Hlasujte za Cenu verejnosti v súťaži Učiteľ Slovenska! 4 646
  9. Alena Bašistová: Nikomu nejdem brať hlasy a ani s nimi kšeftovať 4 215
  10. Boj o vedenie radnice v známom kúpeľnom meste 3 807

Hlavné správy z MY Orava

Dlhé ulice, málo domov. Niekde sa asfaltovať oplatí, niekde nie

Päť miestnych komunikácií dostane nový asfaltový povrch, cesta k cintorínu bude celkom nová.

Vietor vyvracal stromy aj elektrické stĺpy

V noci sa aj Oravou prehnal silný vietor. Rozsiahle škody však, našťastie, nespôsobil.

Začala sa dražba pozemkov pre výstavbu rodinných domov

Prvý majiteľ sa teší zo svojho nového pozemku, stačilo mu prihodiť dvetisíc eur.

V skromných podmienkach vyrástla ďalšia majsterka Slovenska

Projekt atletickej dráhy s umelým povrchom sa nedostal do programu mestského zastupiteľstva v Dolnom Kubíne už dva roky.

Po nočnej víchrici zostali bez elektriny tisíce domácností

Na Orave ide najmä o Trstenú a Beňadovo a Oravský Podzámok.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Aké sú príbehy ľudí, ktorí stavali Oravskú priehradu

V stavbe storočia sú mozole a osudy stoviek ľudí.

Začala sa dražba pozemkov pre výstavbu rodinných domov

Prvý majiteľ sa teší zo svojho nového pozemku, stačilo mu prihodiť dvetisíc eur.

Vybrali SME

Už ste čítali?