Z Dolného Kubína
na druhý koniec sveta
Gerard s priateom, nemeckým fotografom, naštrbili zvyk dedinanov už pred dvomi rokmi. Stali sa prvými belochmi, ktorí absolvovali magický skok odvahy v Bunlape. Do ich príchodu táto dedinka na východnom pobreží Nových Hebríd žila pomerne izolovane od zvyšku ostrova. Aj sem sa však pomaly, ale naisto prikrádala západná civilizácia. Jej nositemi boli podnikatelia, kazi, lekári i úplne nový fenomén týchto ostrovov v Tichomorí - turisti.
- Mala som obrovské šastie by svedkom dávneho spôsobu života domorodcov, ktorý as zmietol do hlbín Pacifiku a ktorého as dnes predvádzajú mladí muži návštevníkom - ale už len za peniaze, - spomína Mária na desa dní spred tridsiatich piatich rokov. Sedíme nad pariacimi sa šálkami aju s rumom, prchajúce teplo sa snažíme zachyti do skrehnutých dlaní. Za oknom reštaurácie sa v predvianonom zhone mihajú zababušení udia - aký to rozdiel v porovnaní s tropickými Vianocami, ktoré stále žijú v spomienkach pani Márie!
- Ako sa devätnásroná Oravka dostane tak aleko? Nuž, po maturite na dolnokubínskom gymnáziu a súkromnom štúdiu francúzštiny som netúžila po inom, iba dosta sa na vysokú školu, - spomína krehká, nenápadná pani Mária, ktorej z ambicióznych plánov neskôr po celé tri desiatky rokov zostalo iba skromné miesto útovníky. - Bohužia, moja túžba sa nesplnila. Nevedela som, o si poa so životom, kým mi známi neponúkli jedinenú možnos - ís na rok do Francúzska ako opatrovateka 8-ronej dcéry ovdoveného letca a pomocníka jeho chorej matky. Takže vrcholiace leto ma už zastihlo v malebnom francúzskom mesteku Watten. V rodinnom dome sme takmer stále boli samé - dcéra, matka a ja. Tridsaroný Gerard pracoval ako letec pri znakovaní adovcov v severnom Atlantiku. Vtedy ešte posádky lietadiel bez prestávok monitorovali pohyb adovcov v okolí 42. rovnobežky, aby sa neopakovala tragédia Titanicu. S pani Júliou a jej vnukou, tiež Júliou, sme si vemi dobre rozumeli, žili sme ako rodina, ibaže bez otca - Gerard bol doma len zriedka, hoci, pravdupovediac, mne nechýbal. Ale im dvom áno. Najmä vtedy, ke stará pani Júlia (Aká stará, - pousmeje sa nostalgicky Mária, - bola v takom veku, ako ja teraz.) takmer zomrela na srdcový infarkt. Stalo sa to v noci, a bola to iba náhoda, že som ešte nespala, písala som si tento svoj denník, - ukáže na ošúchaný zošit. - Ale pomoc prišla poda lekárov v poslednej chvíli - a ja som sa v tom okamihu stala pre rodinu hrdinkou. Darmo som vysvetovala, namietala - Gerard ma bol ochotný odmeni ímkovek na svete.
- Môj sen sa v živote nepodarí nikomu splni! - smiala som sa veakrát, kým som sa odvážila vyriec, aj to viac iba z recesie: - Chcela by som vedie, ako žijú udia na druhej strane zemegule!
- A preo nie? - znela okamžitá Gerardova odpove. Neverila som vlastným ušiam, potom už ani oiam. O tri týždne sme sedeli v lietadle, ktoré pristávalo v Austrálskom Sydney. Ešte dve prestupovania do stále menšieho lietadla - a boli sme na Nových Hebridách, dnes ostrovoch Vanuatu. V tomto tropickom raji nebolo ani stopy po prípravách na Vianoce, ktoré sa o dva týždne chystali v celom kresanskom svete. Akoby som bola v krajine zázrakov.
Skoila, lenky zviazané dvoma lianami
Stojac na plošinke dreveného mrakodrapu mi toho prebehlo mysou neúrekom, - napísala Mária pred 35 rokmi do svojho denníka. - Aj to, že nemôžem Gerarda sklama. A hlavne - nemôžem sklama desiatky domorodých žien. Ve odvtedy, ako sa o mojom rozhodnutí dozvedeli, fandili mi ako v eskoslovensku chlapi futbalu. Staršie ženy iba mávli rukou, vraj som šialená už teraz, takže skok mi už neublíži. Muži uzatvárali stávky, jeden stavil kohúta, iný misu yam (tunajšia obilnina, zdroj obživy), alší svoju maetu. Urastený Lala, ktorý ma po štyroch doch od nášho príchodu chcel za ženu a vytrvalo núkal za ma Gerardovi sná polovicu svojho majetku, vyriekol ultimátum: Ak skoím, už ma za ženu nechce.
Stojac na plošinke dreveného mrakodrapu, pocítila som, že Ahia mi uväzuje okolo lenkov dve zvlnené liany. Od nich teraz závisí môj život. Hlboko podo mnou bola nad jamou uložená vrstva pružných konárov, na nich vrstva humusu, akási prirodzená žinenka. Pre istotu. Rozhliadla som sa okolo - nádhera! Vôkol ma sa rozprestiera panoráma, vyrážajúca dych. Tesne za nízkymi pobrežnými kopcami sa v zapadajúcom slnku trblieta nedozierny oceán. Bližšie dominujú majestátne zelené tropické údolia plné kokosových a banánových paliem. Podo mnou dedinania spievajú piese, ktorú Sali, staruký domorodec, zložil pre ma a môj skok. Okolo dreveného mrakodrapu vytvorili dedinania niekoko kruhov, rytmicky tancujú, tlieskanie striedajú s periodickými výkrikmi „Í hej! Í hej!“ A všetci hadia na ma. Napodiv - všetky pochybnosti a strach ma opúšajú. V kruhu rozoznávam mládencov, ktorí dokázali skoi. Zdajú sa mi akísi malí - ak to dokázali oni, tak aj ja! Poda starého zvyku púšam na zem niekoko zelených listov. Ešte musím trikrát zatlieska rukami nad hlavou. Spev, tanec a výkriky zosilujú, zrýchujú sa. Môj tep tiež. Pozriem na svoje lenky, pevne previazané dvomi lianami - udržia ma? Som ako vo vytržení. Zatváram oi, ruky zdvíham nad hlavu, nakláam sa dopredu. A už sa rútim dolu hlavou smerom k zemi. Ruky som poda rady skúsených skokanov ihne pevne pritisla k hrudi, aby som si ich nezlámala pri dotyku so zemou. Kolená mám pokrené. Varovali ma, aby som poas letu neotvárala oi, ale ja som ich jednoducho musela otvori. Hnedá zem sa ku mne rútila, akoby ma chcela prehltnú. S neuveritenou presnosou sa liany napli takmer do takej miery, ako moje nervy. Vlasy sa mi dotkli tmavého humusu. Pružné liany ma opä o kúsok nadvihli. Okolo znel takmer šialený rev a piskot. Sná dvadsa mužov pribehlo ku mne a odrezali mi liany od nôh. Triumfálne ma na pleciach odnášali z posvätného miesta. Od lián odreté lenky som v tej eufórii vôbec necítila.
Neoklame ich žiadna žena!
Mladá Mária týmto svojím skokom prelomila tradíciu, poda ktorej sa na magický skok odvahy odhodlajú len najsmelší muži v dedine. Demonštrujú tým svoju odvahu a ukazujú, že ich už žiadna žena neoklame tak, ako kedysi pred stároiami, kedy tento zvyk vznikol. Vtedy vraj muž menom Tamalié zle zaobchádzal so svojou ženou. Tá mu ušla a vyliezla na najvyšší banánovník. Tamalié ju našiel a vyliezol za ou. Ke natiahol ruku, aby ju chytil, žena skoila dolu a stiahla ho so sebou. Ona mala na nohách uviazanú lianu, on nie. Jej liana zachránila život, on zomrel. Odvtedy magický skok odvahy dovouje mužom predvies sa ženám v lepšom svetle, ale i vyrozpráva verejnosti v prejave pred skokom všetky svoje starosti a žiale.
Postavili dom iba pre nás
Desa dní, ktoré sme s Gerardom strávili v Bunlape, boli plné radosti, nadšenia a nekonených prekvapení. Dedina bola už len jednou z mála zachovalých osád pôvodných obyvateov Nových Hebríd. Po dvoch stranách prašnej cesty stálo 30 chalúp so slamenými strechami. V nich žilo asi 130 dedinanov, tvoriacich uzavretú skupinu, nevšímajúcu si ostatných ostrovanov. Dedine dominovala 25-metrov vysoká veža s plošinami na skoky odvahy, okolo ktorej sa usporadúvali všetky dedinské slávnosti. Kedysi sa Bunlapania odmietali aj fotografova i filmova, akýkovek technický pokrok im bol cudzí. Prvé fotografie z dediny do Európy priniesol práve Gerardov priate Fridrich, ktorí tu strávil najprv celé mesiace. Gerard so sebou tentokrát priniesol batériou poháanú premietaku (po elektrine tu nebolo ani chýru) a dedinanom premietal filmy, nakrútené na okolitých ostrovoch. Takmer pri každej scéne výskali od úžasu, smiali sa a vykrikovali. Malí chlapci behali okolo premietacieho plátna a hadali malých udkov, ktorí vystupovali vo filme. Potom nás zaplavili otázkami: - Sú to naozajstní udia? Kde žijú? Preo sa tak udne obliekajú?
Obas sme si zapli tranzistorové rádio. Chyba. Naši kamaráti ho chceli v prvej chvíli rozbi, aby zistili, kto to tam rozpráva. Postupne si však zvykli. Programy v rádiu vysielali v rôznych jazykoch, aj v nespisovnej anglitine, ktorej Bunlapania rozumeli. Vždy, ke sa hlásate lúil s posluchámi, každý z nich mu odpovedal: - Tata! (Zbohom)
- Bývali sme v chalupe, ktorú dedinania spolone postavili iba pre nás, za jediný de, - spomína pani Mária, zatvárajúc denník. - Vo svojej prostote a úprimnosti ma automaticky pokladali za Gerardovu ženu, hoci ani to nemenilo ni na chuti Lalu kúpi ma od „muža.“ A všeobecný názor sa mi stal osudným. Poas tých dní sa Gerard stal skutone mojou osudovou láskou. A ja som sa po úžasných zážitkoch z druhého konca sveta vrátila domov - v „druhom“ stave. Malé mesto vie by kruté, preto som sa z Dolného Kubína odsahovala. Hoci sa sem asto vraciame na rodinné návštevy, takmer 30 rokov sme žili so synom Jurajom v krajskom meste. Sami. Po tých tridsiatich rokoch sa napokon syn rozhodol nájs otca, ktorý o jeho narodení ni nevedel. Alebo chcel nájs aspo jeho hrob. Našli sa. Odvtedy má Juraj otca, sestru, mamu - aj tieto Vianoce strávime všetci spolu u Júlie. A ako každý rok, aj teraz urite budeme spomína na predvianoný as spred 35-tich rokov - vtedy boli pre nás Vianoce každuký de.
Zaznamenala:
Melánia PASTVOVÁ
