V koncentraných táboroch to boli häftlingovia - väzni, ktorí boli fyzicky aj inak slabí. Neboli ani homosexuáli, ani muzikanti, i krajíri, ani siláci bez zábran, ktorých vyberali s geniálnou znalosou udskej povahy esesáci za kápov - dozorcov.
Slabí neprežili.
Silní prežili, ak stratili podstatu udského.
V hlbokom socializme zo slabých a závislých si štátna bezpenos vyberala spolupracovníkov. Ochotne spolupracovali s vierou, že asy tieto prežijú zdatne.
Civilizácia sa predsa len vyvinula: aj slabí prežili, i ke stratili podstatu udského.
Silní prežili dvojnásobný as: premenili sa v priebehu jedného da, i týžda na demokratov.
Bolo im jedno, že museli ochotne spolupracova s vtedajšou mocou; mnohí z nich dodnes slúžia novému panstvu alej. Slabí socialistickí muzulmani odišli do dôchodku.
Muzulmani dnes nežijú v tlaku totalitného štátu. Žijú si slobodne v slobode. Môžu si robi o sa im len zachce. Ak majú na to. Poväšine nemajú na to.
Ale každým rokom sú neistejší, každým mesiacom - slabší. Nerozumejú svetu, ktorý vnáša cez médiá do rodín a do sdc násilie. Násilie sa stáva každodennosou. TV stanica Markíza vysielala 20. februára v hlavných správach o 19.00 hodine šot o vražde sekerou. Sekera bola na obrazovke! Vo vedre akési vnútornosti z loveka. Redaktorka skôr, ako vošla na miesto inu, inteligentne upozornila divákov, že nasledujúce zábery budú len pre silné nervy. Tie správy pozerali tisícky detí. Pochybujem, že niektoré od obrazovky odišli.
Katastrofy, vraždy, záplavy, havárie, výbuchy, existenné minimum života udí v plnej nahote neúprosnej kamery. Všade. Na všetkých kanáloch. Jediným svetlým bodom - v ase vysielaných správ a udalostí od l9.00 do 20.00 hodiny bola ktorási rakúska stanica: v národných krojoch krajania tancovali národné tance, dychovka hrala isto a krásne, rozpráva hovoril v náreí; boli to vtipné, veselé, humorné príbehy a smiech prítomných udí bol ako balzam.
Muzulman sa mohol uvoni z vnútorného napätia, lebo každý de ho upozorujú, že vojna je na spadnutie... uvonil sa z absurdnej kazajky dnešného sveta a mimovone sa usmieval.
Tým zvnútorneným smiechom možno trošku zosilnel.
Možno prežije. A nestratí podstatu udského, ktoré nosí v sebe ako odkaz predkov. Ján Štepita