„A tak rodiia asto navštevovali zborovu.“
Tak vemi sa vraj chcela už ako mladé dieva osamostatni! Zlákal ju svet i chlapci, odišla do iech. Vemi rýchlo však zistila, že stá na vlastných nohách nie je ahké. Vratila sa domov do Nitry. „Viem, že som bola protivná. Mama mi povedala, že ma síce má rada, ale zbalila moje veci a poslala ma pre.“ oby nie, pomyslela si Daša, mám kam ís. Avšak kamarát Štefan, budúci manžel, za ktorým odišla do Luenca, nebýval vo vlastnom byte, ako jej v echách nasuboval, ale v podnájme. Nepáilo sa jej tam, no život s ním áno. Po ase sa však rozišli, tehotná sa vrátila domov. „Mama ma prijala, starala sa, ja som jej odvrávala, ni sa mi nepáilo. Tak mi raz povedala: Mám dos tvojich problémov! To už bol Štefan v base.“
„Život je ako bumerang. Dnes sa mi to, ako som sa správala k matke vracia. Môj mladší syn žije za moje peniaze, ni nerobí, fyzicky ma napáda...“
Daša si zakrúca alšiu cigaretu. Oprela sa v kresle a pokrauje. „Ke Štefana pustili z basy, prišiel za mnou do Nitry. Zosobášili sme sa. Po pár týždoch vykradol matke byt. Chúa mama. Mala podlomené zdravie, na krku ma, dlžoby. A ja som jej ešte robila napriek, túlala sa po nociach, brala jedlo, zabávala sa... Narodila sa mi dcéra. Dnes má 29 rokov, ale adoptívnych rodiov. Tí mi povedali: Nehadajte ju!
Vie o vás?
„Bola za mnou raz v Nitre. Povedala mi: Nebudem nikdy pátra po príine a odpustím vám.“
„Manžel prichádzal a odchádzal. Raz sa vrátil s revolverom. Že bu mu ukážem dcéru, alebo ma zastrelí. Vrátila som sa k nemu, no po ase ho odsúdili na 7 rokov za podvody, krádeže... Ja som dostala tri mesiace. Za o? Vyšetrovateovi som jednu vrazila, lebo ma ako tehotnú týral.“
V izbe u Daši sa motá dvadsa maiek. Sú ticho, akoby ich to tiež zaujalo. Sem-tam sa nám nejaká obtiera okolo nôh, poza chrbát. „Anténka, daj pokoj,“ reagujeme. „To je Miško,“ ospravedlovala správanie sa maiek ich pani.
„Po piatich rokoch basy manžela prepustili. Obesil sa doma. Odrezal mi šnúru na plienky. Náš syn plakal za „kockovým ockom“. Tak sme ho volali, pretože mal rád kárované košele. On sa ale vlastne obesi nechcel. Vždy mal sklony straši. Už poas svadobnej noci si porezal kožu, akože žily. Samovraždou sa vyhrážal i vo väzení. Ale tentoraz šnúra povolila. Istenie okolo nôh si totiž neurobil dobre...“
„Robila som u mamy. Pestovali sme ruže, ja som ich vozila na trhy. Vtedy stála ruža na MDŽ osem korún...
„Neskôr som sa zoznámila s Petrom. Bol narkoman, lieky kombinoval s tvrdým alkoholom. Ja som za neho robila v kotolni. Máme spolu jedného syna. Najviac ma hnevalo, že ke si vypil, ani háda sa so mnou nechcel. Prepíjal mi výplatu, cigáni nám vykradli byt, vrátila som sa opä domov do Nitry. Rodiovská vila mala tucet izieb, veké pozemky, skleníky ruží. Brat mi nedovolil vyda sa a býva tam kvôli majetku. Ke moja matka zatvorila navždy oi, vyhnal ma. Pozrite, o mi malo patri,“ ukazuje nám zažltnutý papier od súdu. „ A o mi po mame ostalo? Jedny náušnice.“
Ako ste sa dostali na Oravu, do Sihelného?
„Deti boli asto choré, ich strýc ich týral. Aj ja som len-len ušla smrtke z lopaty. Lekári mi vtedy dávali štyri mesiace života. Mala som 21 kíl, ke som podstúpila ažkú operáciu. Dala som si inzerát do novín, že kúpim dom na Orave. Ani nie o dva týždne som sa sahovala. Z celej pozostalosti po mame mi brat vyložil na dvore v Sihelnom jednu skriu, perinu a dvetisíc korún. No a dve deti... Bolo to pred štrnástimi rokmi.“
„Hm... Myslela som si, aká to bude romantika. Rýchlo som však pochopila. Vedela som uklada strieborné príbory, vedela som, aký nôž sa servíruje k rybe, vedela som obrába ruže, hra sa na paniku i zhltnú svet. A tu? Po vodu bolo treba chodi 50 metrov, nemala som ani šajnu, ako a ím zakúri v peci. A drevená dlážka? To treba rajba? Vonku mrzlo, bol december... Mnohí susedia pomáhali, jeden však zavolal sociálne pracovníky. Výsledok? Deti mi zobrali do detského domova v Necpaloch. Tri a pol roka tam boli. Práve v ase, ke tam prehrmela aféra okolo pohlavného zneužívania detí. Aj môj mladší syn, vtedy mal jedenás rokov, sa stal terom neskôr odsúdeného chlapca. Navštevovala som deti takmer každý týžde. Raz, ke mi ich cez prázdniny nechceli da domov, zobrala som stan, spacák, kotlík a rozložila som sa na dvore detského domova. Sú pri mame a sú v domove, tvrdila som. Ke sa dohrnuli prví novinári, sám riadite mi pomáhal bali a vyprevádzal ma aj s demi.
Potom sa vrátili natrvalo. Nauila som sa ži v drsných podmienkach.
Na niekokých výstavách sa objavili fotografie, ktoré mnohých pobúrili, boli ste dokonca aj v istej televíznej relácii.
„lovek z hladu a bezmocnosti urobí okovek. Raz som ešte v Luenci zarobila istým spôsobom stovku. Kúpila som za u rybu na vianoný stôl. Tie fotografie, ktoré máte na mysli, sú spred nedávna a ide o umeleckú fotografiu. Jedna z nich, volá sa Posledná piese, vyhrala v súaži. Som na nej nahá, vyholená a hrám na husle. Fotograf mi povedal, že som zaujímavý objekt. Vyholená hlava, odstávajúce uši, vystupujúce rebrá, kosti bez svalov. Za to fotografovanie som však dostala dvanás tisíc. A - vaka tomu som prežila. Na inej fotografii sedím na truhlici, predo mnou sú šperky a peniaze, druhou rukou sa naahujem za krížom. Nad scénou sú hodiny a na nich o minútu dvanás....
Vrátili sme sa do redakcie. Telefón nám ohlásil textovú správu: „Dobre, že ste odišli. Vylomené dvere, porozbíjané pivo, otlená stena. To bol syn.“
Lýdia Vojtaššáková