„To nie, nezobudila si ma, moja, to sú len nervy, akám sa každého silnejšieho zvuku,“ odvetila starká.
„S tým idete aj do nemocnice?“ zaujímalo mladú ženu.
„Ale kdeže, v tom mi už nikto nepomôže! Ale v Trstenej mi operovali chrbticu a musím ešte chodi na kontroly. Predstavte si, nikdy v živote som zo svojho rodného Liptova nevystrila nos, nikdy som ani u lekára nebola, hoci mám už 92 rokov. A nakoniec ma, už pomaly nad hrobom, operujú na Orave.“
„Prišli ste sem býva za demi alebo vnúatami?“
„Horkýže! Dcérenka, ja už nikoho nemám. Nedávno pre ma umrela celá moja rodina!“
„Ako - umrela celá rodina?“
Starká sa rozhovorila, bolo vidie, že si potrebovala vylia srdce, inak by ju sná smutné spomienky zadusili. Ktovie, po koký raz za tie ažké mesiace?
Pani Margita sa narodila na Liptove. Otec bol ková, mocný chlap ako sa patrí, a kým odišiel na front v prvej svetovej, jeho mladá žena staila porodi ešte alšie tri deti.
„Mamka nemali nikoho, a ke im prišlo písmo, že otec sa viac z frontu nevráti, mysleli si, že sa zbláznia. Neraz mi o tom neskôr rozprávali, hlavne ke už boli chorá a chceli, aby som sa postarala o mladšie deti. V najažších asoch im pomohli otcovi rodiia, ale sami toho bohviekoko nemali a doba bola zlá. Dedo odišiel do Ameriky, a tam aj hlavu zložil. Vraj od ažkej roboty - dostal mrcha nemoc, tuberu. Písal, že aspo umrie chce doma, ale už ani na „šíf“ nestihol lístok kúpi... Ke mamka umreli, mala som sedemnás a na svete už nikoho okrem troch mladších súrodencov. o mi zostávalo? Mala som šastie, vzal ma do služby jeden gazda. Najprv som myslela, že mu prišlo úto sirôt, za ktoré sa u neho prihovárali pán farár, ale horkýže! Gazda dobre vedel, že nech na ma naloží hocakú robotu, nebudem môc ani dýchnu, všetko urobím. Ve kde by som sa iná podela? Doba bola zlá, prichádzala veká kríza, umrela by som aj s bratmi a sestrou od hladu. Najhoršie dva roky som pretrpela, takmer som sa zodrala od roboty. Ke si na to spomeniem, vždy si pomyslím: bol zázrak, že sme to vôbec prežili. Psota bola preveliká, ale Pánbožko nám nedal zahynú. Bratia si postupne našli obživu v Mikuláši, vo fabrike. Odišli, ale pomáhali mi s najmladšou sestrou, ako sa len dalo. Tá nakoniec tiež zostala slúži na gazdovstve. Ale nie dlho. Chúatko, pekná bola, ako svätý obrázok. Mládencom sa preukrutne úbila, nádejala som sa, že aspo jej by sa mohlo lepšieho života ujs, ak by sa dobre vydala. O to viac som sa naplakala, ke ju gazdov syn do iného stavu priviedol. Vzia si ju ale nechcel, puhák jeden! Možno som tvrdá, zlá, ale o ešte ži budem, nikdy o om dobre nepoviem. Aj tak potom v živote šastia nenašiel, vzal si rovnakú puhu, ako bol sám a upil sa k smrti. To už bola aj sestra nebohá. Umrela pri pôrode, mne nechala len svojho synka. Celým životom som sa ažko pretkala, ale chlapca som vychovala, múdry bol, ale na školy som pre neho nemala. Ani bratov, o by mi s tým nejako pomohli - jeden zahynul ako partizán, druhý prišiel o nohu... Je to strašné, ale tento ich hrozný osud nakoniec môjmu Jankovi pomohol - za komunistov ho dali z fabriky vyštudova za inžiniera. Taká som bola na neho pyšná! Nikdy sme sa nerozlúili, ani neviem, kedy sa vlastne stalo, že už nebýval on u ma, ale ja u neho, že už som nerobila ja na neho, ale staral sa on o ma. Aj dobrú ženu mal, nikdy sme sa nevadili... Myslela som, že ma Pán Boh odmenil za všetko to utrpenie, že je už dobre. Bolo. Chvíu... Praneter a prasynovec - ja som ich ale vždy pokladala za vnúatá - pekne rástli, študovali, zaali robi... V osemdesiatom piatom sme pochovali ich otca, o tri roky mamu. Len ma Pán Boh stále nechcel. o ešte mám v tomto slzavom údolí urobi, ke ma tu necháva, rozmýšala som po nociach. Jankov syn tesne pred revolúciou emigroval, usadil sa v Nemecku, oženil, po revolúcii nás prišiel pozrie iba dva razy. Nakoniec ma praneter zobrala k sebe, deti varova. Keby som vedela to, o dnes, radšej by som sama zostala. Robila som im len slúžku. Kým boli malí, mali ma radi. Vekí už neradi poúvali, ke som im osi vyítala, alebo chcela, aby boli dobrí na mamu, otca. Tí ich rozmaznali, nedopustili na nich ani krivého slova! Ani potom, ke najstarší svoju mamu prvý raz udrel. Ke toho už bolo aj na ma moc, postavila som sa mu ja, 91-roná baba. Sotil ma tak nešastne, že som si obe ruky v zápästiach zlomila. Nikdy som si nemyslela, že sa nieoho takého dožijem! Môj Janko sa musel v hrobe obraca! V nemocnici som strávila dlhý as, zdalo sa mi, že až pridlhý. A predstavte si, odtia ma už ani domov nezobrali. Jednoducho mi zbalili veci a odviezli ma sem, na Oravu, do domova dôchodcov. Praneter ma bola za tie mesiace raz pozrie, ale ja som ju vidie nechcela. o živá budem, neodpustím im to! Iba jej neželám, aby s ou nakoniec vlastné deti urobili to, o ona so mnou. Tu vnútri to strašne bolí. Viac ako zlomené ruky, ako operovaný chrbát...“
Dvere sanitky sa otvorili. Dovtedy sme si ani nevšimli, že vozidlo už hodnú chvíu stojí a babkine rozprávanie poúval aj sanitkár. Ke skonila, mlky pomohol starkej z auta a ohaduplne, podopierajúc ju, voviedol túto pacientku, prvýkrát nemocnú v 92. roku života, do ambulancie. On, cudzí. Za upracovaným, životom i vekom zohnutým chrbtom sa zatvorili dvere...
Melánia Pastvová
