To je heslo Ameriky s reklamou. Bola to životná méta našich starých mám a starých otcov. Bez reklamy. Naša Starká mala devätoro detí, dve najstaršie z nich už mali svoje deti. asto u Starkej spávali, hoci nebolo kde, tlaili sa na posteliach krížom. Starká vstávala o druhej ráno a rozmýšala, o pre toko hladných krkov urobí na raajky, ke veru nemá z oho. Rozkúrila, múku ešte mala, narobila kopec pagáov upeených na platni, navarila litre bylinkového aju... Výchova to bola jednoduchá. Tvrdý život, tvrdá výchova - trstenica, lieskovica, šnúra zo žehliky, utierka, válek na cesto, o bolo po ruke... ale iba vtedy, ak sa niektoré z detí nevedelo sprata do kože.
Svojím deom sme dávali „to najlepšie.“ Obaja rodiia za socializmu pracova museli. asu na výchovu mali podstatne menej. Boli jasle, bola škôlka, ke decko ochorelo, bol tu zázrak lekárskej vedy - antibiotiká; ich astým používaním majú verajšie deti pokazenú sklovinu zubov a takmer žiadnu imunitu. Alergikov na všetko možné pribúda dnes geometrickým radom.
Deti našich detí majú dnes „to najlepšie.“ A pretože väšinou obaja rodiia pracova musia, aby zarobili na udržanie domácnosti aj na budúcnos detí, podnikajú v malom, i väšom, snažia sa všemožne - vôbec nemajú as pre svoje ratolesti. Ve majú videá, televíziu, poítaové hry, drahé logá, hraky od výmyslu sveta. Majú mobily, aby udia spolu hovorili. Nehovoria spolu, skôr si posielajú esemesky v triedach, i medzi školami i poas vyuovania: vymieajú si hlúpuké vtipy nielen o blondínkach a policajtoch, uia sa strune vyjadrova, vyznávajú si lásku jedným slovom, erotika funguje vaka zázraku mobilu, smiech vybuchuje každú chvíu... o chcete, vy, nervózni uitelia? Ve naša mládež je veselá, plná optimizmu, otvorená svetu! To len vy, zatuchnutí stredniaci a starí hlásate oneskorene morálku vhodnú pre babiky v penziónoch...
Cez väšinu televíznych kanálov prúdi do vedomia nepopísaných duší zo zázranej debniky kanálové blato - zabíjanie udí je bežný program, napätie musí by za každú cenu, neohrozený hrdina sám zachráni celé udstvo, stámiliónové náklady na filmové gýe zaplavujú svet násilím. Bergman, Renoir, J. von Sternberg, Eizenstein sú im vzdialení ako Janko Krá i Suchoova hudba. Nevedia, že film má aj iné pôvaby, ako iba šialené jazdy, výbuchy, naháaky, prestrelky, vraždy drevorubaskou pílou...
Svetový eský režisér Jií Menzel píše: „Vulgárnos a násilie sa zapisujú do detských dušiiek, ktoré ako dobrá špongia nasávajú tieto „kultúrne“ zážitky. Z oho si asi majú dnešné deti vytvori pozitívny vzah k svetu?“
Na horských chodníkoch je oraz menej detí a ich rodiov. Nemajú sa kedy túla po vškoch. Otec musí tc syna, aby sa odlepil od gaua a prestal umie na obrazovku. Ke syn nemôže pozera na telku, listuje v asopisoch. Nie sú o ni lepšie: plné zbytoných informácií o hviezdach a hviezdikách šoubiznisu, erotika máva prvými farebnými stránkami, zaleka vábi itateov... koko úbohosti sa na nás denne valí! My sme si zvykli. Detiky si zvykli. Deom treba všetko najlepšie...
Zajtra, mama, pôjdeme kúpi Anike nové botasky, nezabudni v supermarkete na hranolky a nutelu pre deti, vieš, že to majú radi...
Ján Štepita
