V sedemdesiatych rokoch sa Huty potom obyvateov rovnali Zubercu. Z vyše osemstovky obyvateov ich tu dnes žije 234.
Najmä zabrzdenie výstavby domov a nevybudovaná cestná komunikácia v sedemdesiatych rokoch spôsobili, že dedina zaala starnú a vymiera,“ hovorí starosta Hút Milan Badlík. „V súasnosti žije v Hutách vea udí okolo osemdesiatky, niekokí nad osemdesiat, máme tu i 95-roného obana. Sedemdesiatnici sú zastúpení relatívne vemi poetne.“
Pre obec je teda aktuálny prechod kompetencií zo štátnej správy v oblasti opatrovateskej starostlivosti...
„Tunajšia mentalita uom velí o seba sa postara. Urite by opatrovateskú službu obania potrebovali, ale na pomoc iných spolieha sa nie sú zvyknutí. Je totiž nepísanou povinnosou rodiny postara sa o svojich rodiov a blízkych. Ale vývarova by mnohým urite padla vhod. lovek sám pre seba, alebo dvojica starších obanov si vari nebude. Je to pre nich príliš nákladné.
Ich škola slúži
na rekreáciu - iným
Aj na tento úel by sme chceli využi budovu základnej školy, ktorá tu bola postavená v šesdesiatych rokoch pre potreby troch obcí - Hút, Vekého a Malého Borového. Obecný úrad po ostatných komunálnych vobách zistil, že budova základnej školy sa v roku 2002, bez vedomia obecného zastupitestva, stala školou v prírode a je príspevkovou organizáciou Žilinského samosprávneho kraja. „ Poda slov starostu Hút, v budove školy sa striedajú turnusy detí z tuzemska i zahraniia, sú tu, najmä v ase lyžiarskej sezóny, ubytovaní dospelí zahraniní i domáci turisti. Budova huanskej školy poslúžila aj deom súasných ústavných initeov, ktorí tu bývali v sprievode ochranky. Návštevníci z miest sem prichádzajú za tichom a rekreáciou. Pritom 70 detí z tejto chudobnej doliny musí denne cestova za základným vzdelaním do Zuberca! Z Liptova na Oravu.
„Našou snahou je, aby budova školy slúžila najmä deom - ako predškolské zariadenie, prvý stupe základnej školy, centrum voného asu a centrum poskytovania sociálnej pomoci odkázaným obanom. Informoval som o našej požiadavke, argumentujúc situáciou, predsedu VÚC Žilinského samosprávneho kraja Jozefa Taráka i ministra školstva Martina Fronca. Verím, že Jozef Tarák pomôže Hutám pri navrátení školy na spomínané úely, “ nádejá sa starosta Milan Badlík.
Zakáaka rovno pri ceste
Je 10. apríla. Z rádia nášho auta znejú slová o zdobení kraslíc a vekononých údených pochúkach. Už aby sme sa vracali z kostola po Vzkriesení. Vtedy sa zaína hodovanie. Údená šunka, klobásy, chren a cvikla, varené vajíka!.. Pri spomienke na tie okamihy z Bielej soboty sa v duchu zalizujeme ako snehové jazyky, stále sa predžujúce na ceste smerom do dediny. Nad Hutami sa erti ženia, nánosy snehu neustále, po minútach, odha cestný pluh. V dedine ani živáika. Znezrady - kde sa vzdal, tu sa vzal, šinie sa dolu kopekom po hradskej sprievod. Vari štyridsiatka detí! Škola v prírode, malí školáci zo ZŠ v Liptovskom Mikuláši tu trávia ideálny pobyt, ako nám povedali ich uiteky. Sneh o takomto ase! Nevídané! Na ticho Hút zrejme nie sú zvyknutí. Išli sa vyblázni na kopec k potoku. Onedlho sa k ním pridali aj dva snehuliaky.
Z takmer prázdnej krmy v dolinke s rovnomenným názvom vyjdú štyri postavy. Obale, poblíž cesty ich onedlho aká príjemná robota. V paraku už voda zovrela niekokokrát. Krma cez de zväša zíva prázdnotou. Druhá, niekoko stoviek metrov nad ou, už skonila nadobro. Podobný osud aká od 1. mája aj Poštu. Dôvod? Nerentabilnos a chudoba. Tú však vôbec nerešpektujú ceny potravín v predajni povyše. Sú vraj o 20 percent vyššie ako v Zuberci. „Zdvihla ich doprava,“ vraví starosta.
Spomínaná štvorica, dvaja chlapi a dve ženy, z krmy zamierila k hlúku akajúcich. Opodia zastalo nákladné auto. akajú ho tu už od rána. Zdržalo sa po trase, predávajúc vopred objednaný, živý tovar - ošípané. Živá váha po 37 Sk. Zadarmo!, komentoval ktosi z „majetnejších“. Svine sa míajú, skriový nákladiak smeruje až na koniec Borového. V liptovskej doline majú v ten de devä zakáaiek. Jednu z nich odbavujú v Hutách priamo pri ceste. Klobásy na vekononý stôl, a možno aj šunky zo sviniek sa hravo stihnú vykúpa v dyme domácich údiarniok.
Zabíjaky doma dochovaných zvierat sú vekou pomocou rodinnému rozpotu pre tunajších obyvateov. „Zaklal som býka a vložil do mrazáka“, povedal nám pred asom jeden z hostí krmiky Dolinka. Ale už nebudem chova, nevyplatí sa“...
Z pä tisíc už milión
„Kedysi sme tu pestovali zrno, zemiaky a chovali statok“, predsa len sa pustila s nami do rozhovoru 58-roná Irena Tomagová z „hby“ Juhanová, kde dnes žije 19 obyvateov, z toho ich rodinu v dome tvorí trinás. „Dnes sa urodí iba takýto nízky ovsík,“ ukazuje, „a zemiaky“. Ak by sme chceli chova dobytok, treba kúpi šrotu, a na to zas treba peniaze“. Hba je skupina domov a Juhanová ich má síce dos, obývané sú však iba tri. Podobne ako hba Palová. „Tam“ je dokonca iba jeden takým, kde žijú „Huani, ten s tým bielym balkónom“, ukazuje Irena Tomagová na naprotivší kopec. Ostatné patria najmä Bratislavanom, ktorí si chalupy v Hutách vo Vekom i Malom Borovom pokúpili v minulosti. Za bagate, 5 až 20 tisíc, prezradil nám starosta. A dnes s nimi obchodujú medzi sebou. Aj za miliónové ceny... A tak z 200 súpisných ísel domov v Hutách vlastnia chalupári už 116!
„Sme s nimi ako so susedmi vemi zadobre,“ hovorí Irena Tomagová, ktorú vyrušujeme pri erpaní vody z prírodnej studne. Chystá sa na dvore vo vaniach vyplácha prádlo. Voda z vodovodu je drahá a tak pre statok a na podobné úely používajú tú zo studne nealeko domu... „Aspo nám je na hbe veselšie. udia sú k sebe dobrí. Žije sa nám tu spokojne. Ticho. A ten vzduch!!! istý, ostrý. Nadýchnite sa. Cítite ho?..“
„Na hbu Juhanová ma muž doviedol z Malého (Borového, pozn. aut.) pred 38-mi rokmi, zaína na naše naliehanie o živote vtedy i dnes svoje rozprávanie pred pláchaním prádla vdova Tomagová. Do tamtej búdky ma doviedol, po svadbe,“ ukazuje pohadom na malú iernu neobývanú drevenicu povyše ich murovaného domu.
Opravi ju tak, zrekonštruova a prenajíma turistom, skúšame, vediac, že Ameriku sme tým neobjavili...
„Ono sa povie, prenajíma. Do toho treba vrazi vea peazí. Dala som ju deom, ale aj tie ledva vyžijú. To sa nedá. Dvetisíc elektrika, len na mesané cestovné lístky pre deti, o chodia do školy do Zuberca 750 Sk, obedy pre troje detí...
Mama, jejenek!
Muž chodil do roboty do Trstenej, ja som robila na poli. V krošni na chrbte som vynášala hnoj do poa. Na maliny sme chodievali za domom na ten vysoký kopec, pozrite, tam hore na istinku, ako je tá hmla. Teraz je to už prázdne, holé. Ni tam neurastie. Všetko, úrodu i lesné plody približne pred desiatimi rokmi „zožrala“ Široká. Taká žiara z jej komínov prenikala do doliny. A tých malín a uoriedok o tu bolo.. Teraz už chodím na brusnice a uoriedky iba do tej alekej hory – na Mních a tam. Nepredávam, nie. Nemám kedy chodi na zárobky. Trinás rokov mám na posteli nehybnú mamu, starám sa o u. Vlastne, celý život niekoho opatrujem. Maminu sestru, ujka do 89. roku veku, nemocného manžela, teraz mamu, ktorej ide na osemdesiaty tretí rok.“ Ale ja to robím rada. Keby len také starosti mal lovek...
Raz v noci, muž ešte žil, nás vyrušil buchot. Medvedica s dvomi malými prišla blízko k domu. Len tak fuala. Poobzerala sa, a potom sa pomaliky brala hore, hore do kopcov. O pol jednej v noci sme museli sahova ovce, ustajnené vonku, do ohradenej maštale. Aj za má skúsenos s medveom. Vybral sa do hory. Vravím mu: Zober si aj Sorbona – psa. Dvesto metrov od domu, spoza húštinky, sa vynorila rozježená medvedica. Za zastal zaknutý. Medvieatá mu dobehli od matere k nohám. Sorbon skoil. Ušli smerom do hory. Medvedica ich našastie nasledovala. Zvieratá tu žili veda nás v pokoji. Raz cez de prišiel priamo k nášmu oknu jele. Díval sa ceze rovno do izby. Dcéra, ešte bola malá, vraví: Mama, jejenek! Ale to už bolo dávno, zo dvadsa rokov dozadu“ zaspomínala si, a zdalo sa, že nielen kvôli nám, Irena Tomagová.
Ako aprílový sneh
Vysoká, až 50-percentná nezamestnanos, stále sa znižujúci poet dopravných spojov do doliny s tromi liptovskými dedinkami, ktorým je prinajmenšom vzdialenostne bližšia Orava než Liptov, akoby bodovali v prospech chalupárov. Domáce obyvatestvo sa postupne „tratí ako aprílový sneh“. Ako vidí perspektívu obce jej starosta Milan Badlík? Stavia na desiatke mladých rodín a navrátení budovy miestnej školy. Mala by slúži vlastným obanom. A možno i ekonomickým záujmom obce, majúc na zreteli prírodné danosti dolín a zvyšujúci sa záujem o cestovný ruch. Aby sa doma, vo svojej dedine, domáci cítili ako doma a aby sa „vaka“ súasným podmienkam na život život z doliny nemusel vytráca.
Anna Lajmonová